More Than Life /SK/

-30-

Prečo sa zastavila?

Prečo nedokončila vetu?

Hľadel som, ako si nervózne hryzie do pery a modrými očami skáče po predmetoch v izbe okolo nás. Ako vždy keď rozmýšla, čo povie.

Prstami som sa hral s ohnutým rohom fotky a bojoval s chuťou usmievať sa ako malé decko. Annin štastný výraz na obrázku ma k tomu nútil a podsúval mi predstavy, ako sa tak bude tváriť zasa.

"Asi máš pravdu." pokýval som hlavou. "Využívame sa, ale to je očividne jediný spôsob, ako to sa dostať z tých problémov, ktoré nas zväzujú." mykol som plecom a natiahol k nej ruku s fotkou.

Chcel som, aby si ju hneď vzala a pozrela sa na ňu. Aby si všimla, akú diaľku od toho momentu prešla a akú diaľku musí opäť prejsť. Pre seba a pre mňa.

Myklo jej kútikom pier a skutočne sa po ňu načiahla. Tenkými prstami ju chytila a vzala si ju k sebe.

Pohľad mi však padol na jej ruku. Na zápästie, z ktorého pri malom pohybe skĺzol sveter a čiastočne ma pripravilo o svhopbosť dýchať.

Po bledej pokožke sa jej tiahla veľká modrina. Miestami menila farby z medrej na žltú a obvíjala sa jej okolo celej ruky, ako keby ju mala v niečo zviazanú...

"Čo to máš na ruke?"

Pristúpil som k nej. Anna na ku mne zodvihla pohľad, doširoka otvorené oči hľadeli priamo do mojich a zreničky jej prekryli takmer celú nebesky modrú plochu.

Zohol som sa a načiahol po nej, no Anna ustúpila a ruku si skryla za chrbát.

"Ukáž mi to-"

"Holde, je to iba modrina." pokrútila hlavou.

Množstvo myšlienok vo mne vzvudzovalo paranoiu. Videl som Priss krátko po tom, ako sa pred rokom vrátila cez sviatky domov a prosila ma, aby som o ranách a podliatinách nehovoril Zackovi. Anna da nasťahovala k človeku, ktorého nevidela niekoľko rokov a už son našiel niečo, čo ma desí v nočných morách. Ako v tej, kde som jej nechtiac ublížil.

"Tak ma nechaj, aby som sa na ňu pozrel." povedal som pevným hlasom, hoci som chcel kričať.

Hromadil sa vo mne hnev a vedel som, že ak zistím meno vinníka, vyventilujem ho na ňom.

Anna porazenecky vydýchla. Pootvorené pery si prešla jazykom a ruku zodvihla do vzduchu dostatočne ta no, aby som videl stopy po prstoch.

Keď som sa dotkol jej ľadovej pokožky, mykla sa, ale neodtiahla. Prstom som prešiel po modrej značke nejakého bastarda, ktorý jej to urobil a snažil sa pochopiť alebo vymyslieť, čo tomu bolo príčinou.

"Kde si sa udrela?" zodvihol som pohľad k jej očiam a čakal na odpoveď.

"Neudrela som sa. Bola to nehoda." odvetila.

Neklamala.

Prekvapenie som v tom momente nedokázal skryť, a tak som sa opäť pozrel na modrinu, akoby som z nej mal vyčítať podpis človeka, ktorý za to bol zodpovedný.

"A stalo sa to dávno, už je to takmer zahojené." usmiala sa a ruku stiahla.

Dopekla. Je dobrá. Nepovie nič navyše, no neklame.

"Kto ti to urobil?"

Uvedomoval som si tón, ktorý som použil. Mal som pocit, že sa celý trasiem a hnev prúdiaci mi žilami držím z posledných síl. Myseľ mi nepracovala ako normálne, dostala sa do pozadia ako slabý hlások prerušovaný myšlienkami na to, ako z niekoho vymlátim dušu.