More Than Life /SK/

-3-

"Mám pocit, že sa moje meno nejako rýchlo roznieslo po škole," povedala som po menšej odmlke medzi mnou a Nickom.

Zmätene so zvrašteným obočím sa na mňa zadíval a vzal si odo mňa lístok, ktorý som mala na lievancoch.

"Kto ti to napísal?" spýtal sa a papier si obzrel z dvoch strán. "Nepoznám nikoho, kto ťa pozná a jeho meno sa začína na 'Z'."

"Veď práve. Zrejme to je niekto, kto videl môj kolaps z prvého radu," povzdychla som si.

"Pozeraj sa na to z tej lepšej stránky," zasmial sa a papier po mne hodil. "Budú ti posielať diétne jedlá," uškrnul sa.

So smiechom som nad ním pokrútila hlavou. "A boli celkom jedlé," spomenula som si na malé kúsky cesta, ktoré mi niekto nechal pri dverách. "To dievča musí bývať niekde tu, pretože zmizla skôr, ako som otvorila dvere."

"Aspoň vidíš, ako pôsobíš na ľudí," opäť sa Nick zasmial, za čo som po ňom hodila jeden vankúš.

"Ako často ma máš podľa mojich rodičov kontrolovať?" spýtala som sa Nicka, ktorého moja otázka očividne zaskočila. "No tak! Netvár sa, že to mala byť nejaká tajná misia," pretočila som očami.

"Minimálne dvakrát denne," uhol pohľadom, ruky si vopchal do vreciek modrej mikiny a chrbtom sa oprel o stenu pri vedľajšej posteli. "A musím sledovať, ako ješ, inak si po teba prídu a pôjdeš do nemocnice."

"Och."

Bolo to jediné, na čo som sa zmohla. Rodičia sa mi vyhrážali nekonečne krát. Že ma odhlásia zo školy, že ma posadia pred psychológa, alebo že mi dajú zaviesť hadičku. Vždy ma prekvapili niečím novým a vždy to fungovalo. Na malú chvíľu.

"Pozri nejdem ťa do ničoho nútiť na silu, no chcem ti pomôcť. Už je to vyše roka, čo sa poznáme a ja som proti tomuto nespravil absolútne nič."

"A čo by si chcel robiť?" zasmiala som sa zúfalo. Nie kvôli sebe, ale kvôli ostatným. Mňa nedesili kosti, ktoré mi vytŕčali a im to neprišlo nádherné.

"Vypočuť ťa," mykol ramenom. Zadíval sa na mňa tými modrými očami, ktoré v sebe skrývali nebesia a zároveň odzrkadľovali smútok. "Prečo si s tým začala?"

Zamyslela som sa. Odpoveď na jeho otázku som však sama nevedela. A možno som nebola pripravená, aby ju niekto počul. Tak som len mykla ramenom. "Je to hlúpe, Nick," pokrútila som hlavou. "Nechcem, aby si počúval moje výlevy a súdil ma na základe mojich rozhodnutí."

"A na základe čoho ťa mám potom súdiť?" rozhodil rukami. "Na základe tvojich dobromyseľných činov? Si dobrovoľníčka v domove dôchodcov alebo čo?" vstal z postele a postavil sa nado mňa.

Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Jasné, že som nebola dobrovoľníčka ani nič podobné. Bola som priemerná študentka umenia z kompletnej rodiny a navyše chorá.

"Podľa mňa by si ma nemal súdiť vôbec," povedala som nakoniec so zvrašteným obočím, snažiac sa nevyroniť jedinú slzu.

Nič nepovedal. Dlhé sekundy, ktoré mi prišli nekonečné, na mňa hľadel s nemenným výrazom. A nakoniec odišiel.

*ON*

"No tak, vstávaj!" kričal mi v izbe. Cez zavreté viečka som videl, ako moju izbu zaplnilo ostré svetlo. "Nemáme na teba celý deň!" bez výstrahy zo mňa strhol prikrývku. Obaja sme ďakovali bohom, že som včera našiel chuť obliecť si pyžamo.

"Daj mi pokoj, Zack," zamrmlal som a obrátil sa mu chrbtom.

"Na to zabudni," zasmial sa a vzdialil sa odo mňa. Dúfal som, že zmizne aj so zvyškom a mňa nechajú doma robiť prácu do školy, no jeho kroky zostávali v izbe. Až tichý náraz na dutý drevený predmet mi prezradil, čo ide robiť.