Tattoo a Einstein SK.

Tattoo a Einstein 19.

Benjamín:

O tri dni:

Stál som pre tabuľou, vysvetľoval učivo z matiky a ako obvykle ma všetci mali na háku. Oduševnene som písal postup riešenia dlhej rovnice, pridal k tomu bočné operácie (pre tých menej matematicky zdatných- čiže podľa mňa všetkých) a nepozastavoval sa nad tým, že robia všetko, len nie dávajú pozor.

„Takže," otočil som sa k študentom, „prečo to tak je?"

Všetci pohotovo stíchli. Dokonca aj muchu by bolo počuť.

„Pán Konrád?" vyvolal som.

„No..." vystrel sa a zaostril na tabuľu, „lebo sa to tak píše v skriptách?"

„Dobre," položil som fixu a vystrel si prsty, „skúste mi toto napísať na zápočte a viac sa neuvidíme."

„Lebo prejdem?" usmial sa.

„Lebo odídete z univerzity."

Prebral sa z tranzu, zvážnel a schoval sa za knihou.

Rozhliadol som sa po aule: „vysvetlil som vám to, ukázal postup, kroky máte uvedené aj v knihe a na štv..."

Zrazu niekto zaklopal. Otvorili sa dvere a dnu nakukla riaditeľkina sekretárka.

„Prepáčte, pán doktor, môžete na chvíľku?"

Prekvapene som prikývol: „samozrejme. Doštudujte si poslednú kapitolu," dal som im prácu a so sekretárkou sme odišli na chodbu. Okrem nás tam nebol nikto, všetci prednášali.

„Deje sa niečo?" spýtal som sa.

„Našli sa vaše odcudzené doklady," vysvetlila.

„Čo? Niekto mi ukradol doklady?" zľakol som sa.

Nevšimol som si, žeby mi chýbala peňaženka... alebo žeby?

„Vo vašom kabinete na vás čaká policajt."

Ponáhľal som sa až kým som si naplno neuvedomil, čo povedala. Netuším prečo, no v hlave sa mi premietli Nenine slová o jej otcovi. Všetko bolo odrazu jasnejšie a s obavami som otvoril dvere kabinetu. Stál tam Erik Ornt oblečený v civile. Nasucho som prehltol. S hraným pokojom som zatvoril a prekráčal k svojim veciam na druhej strane miestnosti.

„Dobrý deň. Predpokladám, že ste nenašli moje odcudzené doklady," položil som knihu na stôl a pozrel mu do tváre, „ide o Nenu, pán Ornt?"

„Nie, doktor Swen," vytiahol moju peňaženku a držal ju pred sebou.

„Odkiaľ ju máte?" neveril som.

„Náhodou som ju našiel na parkovisku," povedal sebavedomo.

„Vážne? Na parkovisku pred divadlom? Včera som tam bol s Nenou ," dovtípil som sa prekrížil som si ruky.

„Priznávam. Videl som vás," hodil mi ju na stôl, „a keď máme úvod za sebou, môžeme sa porozprávať."

Jeho gesto, intonácia a pohľad na mňa mi nerobili nič. Povedal som si, že musím byť rovnako tvrdý, ako on.

„Budem rád," posadil som sa za stôl, „môžete klásť otázky."

Prekvapene pokrčil čelo: „zase si myslíte, že ste nejako extra chytrý?"

„Nemyslím. Viem to," neuhol som pohľadom, „takže.. ukážete mi nejakú knihu? Nejaký preukaz? Zbraň? Vyplním dotazník?" hádal som.

Usmial sa: „vidím, že ťa Nena pripravila. Čo povedala?"