Tattoo a Einstein SK.

Tattoo a Einstein 18.

„Prestaň. Kefka nič nedokazuje."

Súcitne pokrútil hlavou: „tak múdry a zároveň sprostý. Pokračujeme ďalej. Kde si odkladá veci keď príde?"

„Do zásuvky," priznal som.

„A to najhlavnejšie," zdôraznil hlasom, „má tu papuče."

„A?"

„A papuče sú znak domova," dokončil tónom, akoby som umieral.

„Preháňaš to."

„Ona tu už býva. Priznaj si to. A presne takýto vzťah ja zrejme nikdy mať nebudem."

„Dobre," dokončil som jedlo a zabodol do neho pohľad, „možno. No nevadí mi to. Mne sa všetko, čo si vymenoval, páči. Od zobúdzania sa vedľa nej po papuče na chodbe."

Teatrálne prevrátil očami: „a presne takýto prístup ničí celú tvoju voľnosť a mladosť."

„"Vtipné"."

„Keďže vidím, že si zaľúbený až po uši, tak to nechajme tak, a vráťme sa k predchádzajúcej téme. Prečo si smutný? Pohádali ste sa?" dojedol a napil sa kávy.

„Nie. Zistil som, že jej otec je Erik Ornt," vyklopil som pravdu.

„Aha... a?" nevidel súvislosť, „pokiaľ ti nechce odtrhnúť gule za to, že spávaš s jeho dcérou, tak je to fuk."

„Necháš ma dokončiť to? Keď som počul to meno, tak mi niečo pripomenulo. Ale nevedel som prísť na to čo. Vtedy sa prejavila moja eidetická pamäť a spomenul som si, že je to ten policajt, čo ma vypočúval kvôli Dominike a drogám."

Odložil šálku: „to naozaj? Videl si ho jediný raz. Si si istý?"

„Som. Eidetická pamäť sa nedá zmýliť. Našiel som si ho aj na nete. Šéfuje celému oddeleniu."

„Nie sú len menovci?" uvažoval.

„Nie. A ja som ho vtedy urazil."

Rozosmial sa a pobavene pokrútil hlavou: „myslel som si, že tvoj a Nenin vzťah ma po tom všetkom, čo sa stalo, nemôže prekvapiť. Očividne som sa prerátal. Namiesto odtrhnutia ti gule odstrelí služobnou zbraňou."

Nena:

Vybehla som po schodisku a zastala pred dverami bytu. Chytila som sa za bok, v ktorom ma začalo pichať, a vydýchala sa. Potom som pomaly odomkla a vošla. Nič som nepočula a to ma ešte viac znepokojovalo. Vyzula som sa a smerovala do obývačky. Vážne tam bol otec. So svojim vážnym výrazom a nahnevaným postojom. Veronika sedela na gauči ako päť peňazí a ani nemukla.

„Oci?" zatvárila som sa na oko prekvapene, „to je prekvapenie."

„Ahoj, zlatko," silno ma objal.

„Dlho sme sa nevideli," snažila som sa o pokojnú konverzáciu.

„Nikdy si nemala čas. Stále len pracuješ," vyslovil prvú kritiku.

„Ja viem. Prepáč. Ale pochop ma. Potrebujem peniaze."

„Ja som ti ponúkal peniaze," znova začínal a uhladil si kravatu.

Jeho outfit bol ako jeho charizma a povaha- tvrdý, nekompromisný, uhladený. Proste niečo viac od priemeru a neomylné.

„Nie. Ty si mi dal na výber. To je rozdiel," prekrížila som si ruky.