Tattoo a Einstein SK.

Tattoo a Einstein 2.

„Nič v zlom, ale kde to žiješ?" zamyslela sa, „teda... zase na druhej strane.... asi ani moja spolubývajúca by to nepochopila."

„Máš spolubývajúcu?"

„Možno...," zahovorila so smiechom v hlase.

Pousmial som sa: „stále sa hráme na tajomstvá?"

„Zo začiatku som ti nehovorila nič. Mohol si byť nejaký vrah, uchyl."

„Uchyl? "Ďakujem"," smial som sa.

„Nemyslela som to tak...len...chápeš. Raz sme sa dohodli, že si o sebe nepovieme nič osobné, tak to dodržme. Nie je to vzrušujúce?"

„Máš pravdu. Má to svoje čaro."

Nena:

Na druhý deň som sedela na prednáške z literárnej tvorby. Počúvala som hlas profesorky a popritom si sem-tam zapísala myšlienku.

„Ohodnotila som vaše rukopisy," chodila profesorka Klejová medzi lavicami a rozdávala písomné práce, „niekto ma príjemne prekvapil, iní zas sklamali."

Pozrela som na svoje dielo a spokojne sa radovala. Patrila som k tým pár lepším. Aspoň podľa profesorky. Bola rovnako romantická a nepochopená duša ako ja a preto sme si v literatúre rozumeli.

„Dobrá práca, Nena," pochválila ma.

„Ďakujem," žiarila som ako slniečko.

Otočila sa k tabuli a začali sme rozoberať ďalšie literárne žánre. Po dvoch hodinách som so slúchadlami v ušiach na parkovisku hľadala kľúče od auta. Prehrabala som celú kabelku a nič nenašla. Neochotne som sa vrátila do triedy. Našťastie bola otvorená. Vzala som kľúče z lavice a otočila sa. Vtedy ma pri katedre niečo zaujalo. Nohy. Podišla som bližšie a uvidela profesorku ležiacu na zemi.

„Preboha!" kľakla som si a snažila sa ju prebrať. Keď sa mi to nepodarilo, tak som zavolala záchranku, zakričala na pomoc a skúsila masáž srdca. Ani po hodine sa záchranárom nepodarilo zachrániť ju. Domov som prišla ako bez duše.

Benjamín:

Prešla prvá dvojhodinovka matiky ďalšieho dňa a ako obyčajne ma mali všetci študenti na háku. Povedal som si, že zúfalstva bolo dosť a taktiež mi to bolo jedno. Zatvoril som aulu, odložil mobil do tašky a kráčal si chodbou na prestávku.

„Pán Swen?" dobehla ma sekretárka dekanky fakulty.

„Áno?" zastal som.

„Zháňa vás pani dekanka."

„Hneď?" spýtal som sa prekvapene.

„Áno. Vraj to súri."

„Dobre, idem."

Našťastie som mal hodinu pauzu, takže som sa pokojne vybral smerom k dekanátu. Dekanka ma hneď prijala do kancelárie a usadil som sa oproti nej. Sedeli sme tvárou v tvár a ničomu som nerozumel.

„Spravil som niečo? Niekto sa sťažoval?" zaujímalo ma.

„Nie. Na vás nikdy sťažnosti neboli. Ide o profesorku Klejovú."

„Bola mojou učiteľkou literatúry," spomínal som, „stalo sa niečo?"

Prikývla: „včera večer zomrela."

Moje spomienky na profesorku zbledli a vystriedal ich šok.

Vystrel som sa: „to vážne?"

„Áno," trošku sa nahla mojim smerom, „a potrebujem aby niekto prevzal jej kurz."