Tattoo a Einstein SK.

Tattoo a Einstein 10.

Halloween:

Do kníhkupectva som prišla tri hodiny vopred a všetko pripravila na dnešný večer a noc. Samozrejme výzdoba (pavučiny, kostry, hmyz a tak ďalej), hudba a doma upečené koláče. Vyžívala som sa v tom. A čím viac som pracovala, tým menej som myslela na to, že ľúbim Dr. Swena. Čo mi, povedzme si úprimne, veľmi pomáhalo od samovražedných predstavách. Odvtedy, čo som zistila kto je, tak sme si len písali. Bála som sa s ním volať. Netušila som, či ma už spoznal a to ma ubíjalo. Vtedy prichádzali spomínané samovražedné predstavy.

Pred šiestou začali postupne prichádzať deti. Rodičov som ubezpečovala, že všetko dobre dopadne, že na nich nebudem sama. No ako náhle som uvidela Benjiho, v hrdle sa mi vytvorila hrča a nebola som schopná upokojiť sa. Podľahla som panike. Nebol to pre mňa doktor Swen ale Benji.

„Dobrý deň, Nena," pribehla ku mne Rose.

Vlastne... víla Rose. Mala oblečené krásne biele pančuchy, čarovné ružové šaty a vílovské krídla.

„Ahoj. Víla, však?" usmiala som sa.

„Áno," uklonila sa a s úsmevom podskočila, „vy čarodejnica?"

„Samozrejme," otočila som sa jej. Bola som viac sexy verzia v minisukni, dotrhaných silonkách a s veľkým klobúkom, „a nevykaj mi, už sme sa o tom rozprávali. Cítim sa stará."

Prikývla: „dobre."

V tom k nám podišiel Benji. Pokoj, pokoj, pokoj.... opakovala som si v hlave.

„Dobrý deň," pozdravila som ho.

„Dobrý deň," hľadel mi do očí.

Nervózne som si spojila ruky: „veľmi si vážim, že mi pomáhate. Vážne."

„To nestojí za reč," obzeral si kníhkupectvo, „vyzerá to tu zaujímavo."

„Ďakujem," usmiala som sa a trošku upokojila. Tiež bol za čarodejníka. Decentnejšieho v plášti na rozdiel odo mňa.

„Ružička, prosím, obsadíš nám dve stoličky pri deťoch? Ja zatiaľ vezmem vodu," poprosil ju Benji.

Poslúchla a už sa pridala k deťom. Benji sa ku mne nahol.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?"

Už to, že tykal mi vyrazilo dych. Zbledla som a pulz sa mi zastavil.

„Očividne áno," pokračoval, keď som nemala slov, „ako dlho sa budeš tváriť, že sa nepoznáme a, že si nevoláme a nepíšeme? Potom mi daj vedieť, keď ťa to prestane baviť," odišiel k stolu, vzal dva poháre zelenej vody a pridal sa k 31 deťom.

Benjamín:

Stačilo mi pozrieť na Nenu a hneď som z nej vyčítal, že vie, kto som. Jednoznačne, rovnako ako ja, nebola dobrá herečka. Chcel som byť tvrdý a trpezlivo počkať, kým sama nepríde s tým, že vie, kto som. S týmto plánom som aj šiel do kníhkupectva. No moje plány sa rozplynuli jediným jej úsmevom. Jej neskutočné oblečenie, oči, výzor, hlas... predstava Márii Eleny sa vytratila a bola to moja Nena, ktorá stála predo mnou. Delilo nás presne 103,3 centimetrov. Nevydržal som to. Moje vnútro sa búrilo a musel som jej niečo povedať.

„Ako dlho sa budeš tváriť, že sa nepoznáme a, že si nevoláme a nepíšeme? Potom mi daj vedieť, keď ťa to prestane baviť."

Nena:

Keďže ma jeho slová vyviedli z rovnováhy, chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala. Potom som sa nadýchla a povedala si, že naďalej budem hrať akoby nič. A keď bude čas, možno nebudem bojko a začnem s touto témou ja. Napočítala som do desať a pridala sa k Benjimu aj deťom. Na moje prekvapenie s deťmi mu to šlo. Šantil sa s malými, naháňal ich, vyhadzoval ich do vzduchu a ja som sa usmievala. Akoby stratil v mojich očiach nálepku učiteľa, doktora z kurzu literárnej tvorby. Videla som ho ako Benjiho z telefónu a netu. Takto som si ho predstavovala. Proste Benji.