Ten z basketu 2

5. Kapitola

"Prepáč," ozval sa hlas vedľa mňa.

Nadskočila som od ľaku, lebo posledné, čo som čakala, bol človek sediaci vedľa mňa.

"Prečo sa mi ospravedlňuješ?" nechápavo som mu položila otázku.

"Zachaval som sa... nevhodne v danej situácií. Nebolo to odo mňa pekné," prvýkrát som naňho pozrela. Hlavu mal sklonenú, akoby sa hanbil za svoje činy.

"Už som si zvykla, že si zo mňa ľudia uťahujú. Svedčí to o ich egu," mykla som plecom.

"Myslíš si, že mám vysoké ego?" uškrnul sa.

"Samozrejme. Každý muž ho má."

"Prečo si to myslíš?"

"Prečo si myslím, že máš ty vysoké ego alebo všetci muži?"

"Ja. Prečo ja."

"Neviem. Pozriem sa na teba a vidím," uškrnula som sa tento raz ja.

"Tým chceš povedať, že som sexi a všetci sexi chalani sú nafúkanci s vysokým egom?"

"Vidíš? Myslíš si o sebe, že si sexi, to svedčí o tvojom vysokom egu," popod nos som si ešte zašomrala: "Aj keď vlastne sexi si," dúfajúc, že ma nepočul.

"Haha," zasmial sa, "ty si pekne vybabraná princezná."

"Nie som vybabraná, len si všímam detaily," päsťou som ho trafila do ramena, no ani nim nehlo.

"Aj ja si všímam detaily. Najmä na krásnych dievčatách. Napríklad som si všimol, že dievča, čo vedľa mňa sedí je opálené podľa trička, ale mrte jej to pristane," povedal.

Prekrútila som nad ním očami. Robím to v jeho prítomnosti nejak často.

"Odpustíš mi?" zmenil tému.

"Nie."

"Prečo?"

"Ja som sa na teba nehnevala, takže ti nemôžem odpustiť."

"Ty si úžasná."

"Môžeš prestať s tými komolimentmi? Znervóznuješ ma," povedala som a nepokojne sa pomrvila.

"Ako inak ťa mám zbaliť?" tak touto otázkou ma úplne šokoval.

"Kúp si baliaci papier a zabaľ ma doň," odvetila som.

"Beriem ťa za slovo."

Nastalo ticho. Trochu trápne.

Slnko už zašlo a začalo byť chladnejšie. Tieto šaty na tenké ramienka rozhodne nepomohli k pocitu tepla.

"Je ti zima?" spýtal sa, nečakal na odpoveď, hneď si dával dole mikinu a prehodil mi ju cez ramená.

Chcela som odporovať, čo nejak vytušil a vyšlo z neho: "Ani na to nemysli."

"Tak ďakujem no," zatiahla som.

Rukou ma objal okolo pása, pritiahol si ma k sebe a tak zariadil, aby som si hlavu oprela o jeho rameno.

Pozerali sme v tichu na more, ktoré osvetľoval Mesiac v splne.

"Kde si hral predtým? Videla som, ako si zaváhal, keď si odpovedal Renému," načala som tému.

"Ty si fakt všímavá," uškrnul sa, "hral som za reprezentáciu," povedal akoby nič.

Zdvihla som k nemu prekvapene hlavu. "Prečo si nepovedal pravdu?"

"Aby... aby odo mňa ľudia veľa neočakávali," mykol plecom.

"To celkom chápem," prikývla som.

"Ehm, nie žeby sa mi tu s tebou zle kecalo, ale nechceme ísť dnu? Už je dosť chladno."

"Hej, poďme," odpovedala som a postavili sme sa na odchod. "Ale ty choď prvý. Aby si ostatní niečo nemysleli o nás."

A tak odišiel. Nechal ma tam samú a pár minút po ňom som išla za nim.

Ľudia spýtavo hľadeli na moju mikinu, dokonca som stretla Lea a povedala som mu, že je Mathiasova, Mathias sa uspokojil s odpoveďou, že je Leova.

Artur si druhý deň pri raňajkách zaslúžil pár neidentifikovateľných pohľadov, lebo mal na sebe tú mikinu. Rýchlo však menil témy a poobede to už nikto neriešil.

Večer sme mali zhodnotenie podobného charakteru ako včera. Pozreli sme si film, ani neviem, ako sa volá, nikto ho nejak nevnímal, a potom sme si mohli robiť, čo chceme.

"Myslel som si, že ťa tu nájdem, keď si zmizla z izby," znova si sadol vedľa mňa.

A tak sme tam sedeli a kecali o hocičom. Väčšinou o úplných blbostiach. Ale kecali. A zblížili sme.

Takto to išlo celý týždeň. Bolo to super. Posledné dni bolo ešte teplejšie ako tie prvé dva a my sme trávili veľa času vo vode. A bavili sme sa.

Bol to asi najkrajší týždeň v mojom živote.

Nakoniec sme v tom turnaji boli druhí, keď sme finále prehrali asi o päťtnásť bodov. Ale nikto to nebral vážne.

Posledné dva dni sme sa z vody už skoro ani nehli. Len na obed, večer sme už hodnotenia nemali, takže sme sa čľapkali aj do pol deviatej.

Potom neskôr sme sa s Arturom nenápadne vytratili z hotela a na móle sme kecali dobré dve hodiny.

Keď sa blížila cesta domov, atmosféra medzi ľuďmi bola cítiteľne smutná. Už sme sa nesmiali na každej veci, čo existovala... Všetci sme vedeli, že sa končí toto sústredko, ktoré sa už vyhodnotilo za najlepšie v našej histórii.

Keď sme v nedeľu ráno nastupovali do autobusu, do päťky si posadal Leo so svojimi tímovými kamošmi a Mathias si sadol s Kevinom, takže som bola šťastná, že budem sedieť sama.

Moje hormóny šťastia pominuli, keď si ku mne niekto sadol, no keď som zistila, že to je Artur, znova sa vrátili.

Znova sme celú cestu kecali o všetkom a o ničom zároveň. Potom som zaspala na jeho ramene, zobudila som sa, ako chrápe s hlavou na mojej hlave. Tak som kŕčovito sedela, až kým sa nezobudil a potom sme znova kecali.

Cesta ubehla veľmi rýchlo. Došli sme niečo po polnoci.

S Arturom sme sa rozlúčili medvedím objatím, počas ktorého na nás väčšina zazerala (hlavne moji a jeho rodičia).