Ten z basketu 2

1. Kapitola

O desať rokov neskôr

"Dnes končíme, zajtra o šiestej ráno na autobusovej stanici. Snáď vám nemusím hovoriť, koľko slipov si máte zbaliť. A žiadny alkohol! Dovidenia," skončil tréning ocino. Všetci sa zasmiali na poznámke ohľadom spodného prádla. Ocino vedel podať všetko tak, že vtipné bolo aj napríklad slovo maslo.

Všetci sa išli prezliecť do šatní a konečne som bola sama. Bola som jediné dievča v tíme, takže aj šatňu som zdieľala sama so sebou.

Unavene som vyšla z telocvične. Pred bránou ma už čakal Mathias.

"Vyzeráš unavene," uškrnul sa.

"Fakt? Nevrav," prekrútila som nad ním očami a pomaly kráčali domov. Ocino mal ešte jeden tréning, s najmladšími.

"Tešíš sa na sústredko?"

"Strašne sa teším na týždeň v spoločnosti takmer dvadsiatich chalanov. Bude to super. Budem na izbe s mojím bratom a jeho kamošom. Hurá," ironicky som sa zasmiala.

"Nemusíš tam ísť, ak nechceš. Sám oco to povedal. Ešte stále si to môžeš rozmyslieť."

"No jasné, všetci pôjdu na sústredenie do Talianska a ja budem doma. Vy budete trénovať a ja budem sedieť na zadku. Vy sa budete zlepšovať a nakoniec mňa presuniete do Béčka. Určite nie!"

"Poďme domov, zbalíme sa a zajtra a aj nasledujúci týždeň si to užijeme, okej?"

"Dobre," usmiala som sa.

Nebolo to naše prvé sústredenie. Na sústredká chodíme každý rok začiatkom leta. Neviem prečo, ale tentokrát som mala strach. Veď predsa- nikdy neviem, čo od tých dospievajúcich chalanov čakať. A teraz, keď s nami idú aj o kategóriu starší to neviem už vôbec.

Vošli sme do domu a hneď sme zacítili vôňu bryndze. S Mathiasom sme na seba s iskričkami v očiach pozreli a rozbehli sa do kuchyne. Obaja milujeme bryndzové halušky.

"Idete práve v čas. Sadajte," usmiala sa na nás mamka a naberala halušky na taniere. "Mathias, zavolaj ešte Lea."

"Leeeooo!" Zakričal na celý dom. Mamka naňho nepekne pozrela a on sa uškrnul.

"Zakričať viem aj ja," odsekla.

Leo schádzal dole schodmi a usmial sa na nás.

"Ahoj sestrička," objal ma zozadu a pobozkal na vlasy.

"Aoj," povedala som s plnými ústami.

"Ahoj braček," Mathiasa takisto objal a usmieval sa ako nafetovaný.

"Ahoj?" Z Mathiasovej strany to bola skôr otázka ako pozdrav. Zmätene na mňa pozrel a ja som len mykla plecom.

"Chcem vám niečo povedať," začal s úsmevom.

"Mám sa báť?" Spýtala sa ho mamka.

"Nie, len...," zasekol sa. Asi si práve rozmyslel to, čo chcel povedať. "No, vlastne, že sa veľmi teším na sústredko," povedal úplne odveci. Všetci sme vedeli, že toto nebol cieľ tejto debaty.