Ten z basketu 2

2. Kapitola

"Ja si beriem posteľ pri okne," vykríkla som cestou k našej izbe.

"Nie, ja chcem tú pri okne," zazrel po mne Artur s úškrnom.

"Ja som to povedala prvá," zatvárila som sa víťazne.

"Ja som starší a mám prednosť," oporoval mi zasa.

"A si nejaký gentleman, ktorý má dať prednosť babe," nevedela som, odkiaľ beriem tú odvahu, ale zatiaľ som sa nezakoktala a som na seba hrdá.

"Pff, ale ja chcem byť pri okne."

"Veď spravte kompromis," pretočil očami Leo kráčajúc pred nami.

"Áno, spravme kompromis. Budeme spať na posteli pri okne obaja," povedal Artur. Počkať. Čo?!

Pozrela som naňho zmätene a on sa len usmieval. Akurát sme došli pred izbu a Mathias ju odomykal. S Arturom sme sa tlačili dopredu, lebo bolo jasné, že kto si na posteľ pod oknom sadne skôr, ten tam bude spať.

Konečne sa roztvorili dvere a vtedy prišlo prekvapenie. Pod oknom žiadna posteľ nebola.

"Alé," zatiahla som.

"Jój, tak veľmi som chcel spať s tebou," povedal 'sklamane' Artur.

"Myslím, že by stačilo flirtovania," zamiešal sa do našej debaty Mathias. No jasné, to by nebol môj Mathias, keby mi neskazí každý vyvíjajúci sa vzťah.

"My neflirtujeme!"

"Ale mňa to baví!" povedali sme naraz a ja som znova venovala Arturovi jeden z pohľadov a.k.a. 'debil si?'

"Daj si odchod, Artur," zazrel po ňom Mathias.

"Prestaň!" zakričala som na Mathiasa.

"Veď ťa chránim," objal ma pokojne okolo pliec.

Pretočila som nad ním očami. Vždy to bol ten ochranársky braček, ale už mám čoskoro 16, tak nechápem, prečo sa tak chová.

"Poďme si radšej dole po veci," navrhol Leo, aby rozpustil to chvíľkové dusno.

Spoločne sme opustili izbu a išli si k autobusu po kufre a tašky. Vzala som si svoju cestovku, prehodila si ju cez plece a vraciala sa k izbe. Vtom ma niekto zozadu potiahol za remeň na taške a ja som sa prudko otočila.

"Daj to sem," ťahal mi tašku.

"Nie, to je v pohode."

"Veď som predsa gentleman," uškrnul sa.

Pretočila som očami a kráčala ďalej.

"Okej, keď to nehde po dobrom, pôjde to po zlom," mykol plecom a začal mi silou ťahať cestovku. Ja som ju nechcela pustiť, no on sa nevzdával.

"Si hrozný!" zamračila som sa naňho a pustila tašku. Konečne si dosiahol svoje a na tvári mal víťazný úsmev.

"Neurážaj sa hneď, princezná," povedal asi pol metra za mnou, keď sa ma snažil dobehnúť.

"Nevolaj ma princezná!" sykla som po ňom.

"Dobre, dobre," zdvihol ruky do obranného gesta.

"Veď preto," zamrmlala som si popod nos a on sa len zachechtol.

"Táto posteľ je moja a ty si ber tamtú," sadla som si na posteľ čo najbližšie pri okne a ukázala na posteľ v rohu.

"A prečo práve tamtú?" nechápavo sa spýtal.

"Aby si bol čo najďalej odo mňa," povedala som šťastne.

"Tak to aby som spal na tejto," sadol si na posteľ, ktorá sa čelom dotýkala mojej.

"Nie. Tu spí Mathias."

Akurát sa do izby dovalili tí traja a zložili sa na voľné postele. Vzápätí znova odišli, ani si nevšimli, že tu sme.

"Tak asi nespí. Vzali mi tebou vybratú posteľ, musím ostať tu," povedal a mykol plecom.

"Prečo nejdeš za nimi?" spýtala som sa ho. Predpokladám, že išli spotrebovať obsah Kevinovej čarovnej fľašky.

"Vyháňaš ma?"

"Nie, len nechápem, prečo sa nejdeš baviť."

"Ale ja sa bavím," roztomilo sa usmial.

"Baví ťa hádať sa o posteľ s dievčaťom, ktoré chodí na basketbal len kvôli tomu, aby zbalila chalanov?" poznamenala som absúrdne.

"Počul som o tom incidente. A neverím, že to je pravda. Veď si jedna z najlepších."

Nenávno mi jedno dievča, ktoré ide po Kevinovi povedalo, že som štetka a basketbal hrám len preto, aby som bola stredobodom pozornosti. Nebrala som to osobne, ale neznášam, keď sa niekto motá do vecí, do ktorých sa nerozumie...

"Nie som. Som dievča, všetci ma berú s rezervou," oponovala som mu.

"Ja viem úplne presne, prečo sa ti tak ľahko hrá," povedal, akoby ho osvietilo.

"Prečo?"

"Lebo keď sa niekto na teba pozrie, ostane tak očarený tvojou krásou a spamätá sa až keď dáš kôš," povedal romanticky a ja som sa začala nahlas smiať.

"Ten sa ti podaril," smiala som sa ďalej, no on stále zachoval kamennú tvár.

"Nemal to byť vtip," povedal spaľujúc ma pohľadom.

Prestala som sa smiať a povedala: "Nemám rada, keď si zo mňa ľudia uťahujú."

"Ja si z teba neuťahujem."

Pozrela som naňho prekvapene. "Ja... asi si pôjdem ľahnúť," chápavo prikývol. Vstala som z postele, že si idem po pyžamo, no celkom ma zaujal výhľad z balkóna. Otvorila som ho a oprela sa o zábradlie.

Prečo mi to povedal? A prečo som tak reagovala? Zahľadela som sa na hviezdnú oblohu. Vo vlnách mora sa odrážal mesačný svit. Tak magické.

Z myšlienok ma vyrušila ruka na mojom ramene. Reflexívne som sa otočila. Bol to Artur.

"Prepáč. Prepáč, nemyslel som to tak," ospravedlňoval sa mi.

"To je v pohode. Ty mne prepáč."

Usmial sa a zahľadel sa do diaľky. Nemyslel som to tak. On nemyslel vážne to, čo povedal. Nemyslel si, že sa so mnou baví, že som krásna. Nemyslel to tak.