Ten z basketu 2

3. Kapitola

"Mathias?"

"Áno, Molly?"

"Nechcem ti nič vyčítať, ale... pozri, mám takmer 16 rokov, nepotrebujem osobnú ochranku. Chcem, aby si sa aj ty zabavil a užil si to. Nemusíš byť pri mne neustále, viem sa zariadiť aj sama," povedala som na jeden nádych reč, ktorú som si pripravovala včera večer.

"Molly, ale veď mne to nevadí. Okej, nebudem ťa držať ako psa na obojku, ale daj si pozor, sestrička.  Na všetko," s úsmevom na mňa pozrel, "hlavne na zlomené srdce," žmurkol na mňa a odbehol ku Kevinovi a ostatným.

Akurát sme kráčali na náš prvý tréning. Vonku pekne svietilo slnko a stopercentne sa už každý tešil na more.

"Celý týždeň budú trénovať kadeti a starší žiaci spolu. Aby to nebolo nudné, rozdelíme vás na štyri skupiny po piatich, budete získavať body za výkony na tréningoch a na konci sústredenia najúspešnejší tím bude odmenený. Každá skupina bude mať rovnaký tréningový proces, ale v inom poradí," hovoril nám ocko, ale asi nikto ho nepočúval. Všetci boli rozospatí- budíček o pol siedmej očividne nikomu nepadol vhod.

Nasledovalo prerozdelenie do skupín, s ktorým sa vôbec nezaťažovali, vyzeralo to asi takto: "Leova izba je jedna skupinka, Adamova druhá, tí, čo ste štyria dostanete jedného zo šestky a zvyšní budú posledná."

Takže som v skupinke s mojimi dvoma bratmi, Simonom a Arturom. Paráda!

"Každá skupinka má svojho trénera, Leovej šéfuje René, Simonovej ja, štyrke a hm... dáme vám Lukáša... velí Paťo a poslednej Terka. Žiadne námietky!"

Takže René. Aspoň niečo dobré. Vraj to je otcov a mamin  kamarát so strednej, jeden z najlepších basketbalistov.

"Čaute zlatka! Ó, ja mám Molly? Tak to sme vyhrali," povedal natešene a ja som sa usmiala.

"Teba nepoznám," ukázal na Artura.

"Volám sa Artur, presťahoval som sa na Slovensko z Walsu, tam som hral basketbal za... škoský tím. Áno, školský tím," hovoril (ne)presvedčivo.

"Tak ostatných poznám, môžeme začať. Teda počkať, zabudol som," odbehol od nás k ockovi a ostatným trénerom.

Niečo vytiahol z tašky a bežal späť k nám.

"Tričká. Naša skupinka schytala modré. Môže byť?" Položil nám básnicku otázku a už pozeral na veľkosti a rozdával ich.

Ušlo sa mi S-ko, našťastie, z jedného kempu mám doma L-ko a používam ho ako pyžamo.

"Dnes máme kondičný tréning. Zajtra streľbu do koša, stredu máme voľno, psychický rozvoj a tak, máme pozerať nejaké zápasy NBA či čo. A vo štvrok herné kombinácie a obratnosť, nahrávky, signály a podobne, piatok už klasicky turnaj, ako stále. V sobotu je voľno, nedeľu ráno odchádzame. Pochopili všetci?"

"A budeme mať aj nejaký rozchod alebo tak? Po včeroch," ozval sa Simon.

"To sa musíš opýtať Maťa, ale myslím, že áno. Ale poďme už, kondičný tréning máme na pláži, keď už sme tu."

Pobrali sme sa na pláž. Vyzuli sme sa a hodili topánky s ponožkami na jednu kopu. Ešte stále bolo chladno, mohlo byť osem hodín, takže mikiny sme mali ešte stále oblečené.

"Na začiatok si dajte 10 prebehov k baru a späť, je to asi dvakrát tridsať metrov. Makajte!"

Beh po piesku bol o niečom úplne inom, už po treťom dotknutí baru som mala problém behať.

René si ležal v plavkách na ležadle a opaľoval sa. Zradca! Mal behať s nami.

"Koľko máte?" spýtal sa nás, keď sme bežali okolo neho.

"Sedem," povedal zadýchane Leo.

"Och, vám to trvá, dajte si posledné a ideme niečo iné," povedal nám a nastavil tvár slnku.

Po odbehnutí posledných šesťdesiatich metrov sme sa všetci zvalili do piesku.

"Nemôžeme sa ísť schladiť do vody?" Spýtal sa Artur.

"Máte plavky?"

"Nemáme, ale dresy rýchlo vyschnú," pokračoval s vyjednávaním Leo.

"Tak bežte," povedal neprítomne René.

"Vďaka René," poďakovali sme mu a bežali do vody. Chalani si podávali dole tričká a ja som mala dosť dobrý výhľad.

Voda bola príjemné studená a po tom behu padla naozaj vhod.

Po asi pol hodine nás zavolal tréner, že pokračujeme. S trénermi máme veľmi priateľské vzťahy a preto si s nimi aj tykáme.

Začal vysvetľovať ďalšie cvičenie, ktoré už nebolo tak náročné. Okolo desiatej sme dostali ovocie na občerstvenie, potom sme pokračovali ďalej. Pred dvanástou sme odišli späť do hotela na obed.

"O tretej bude druhý tréning, ale len hodinku a pol. Potom o siedmej večer si každá skupinka urobí zhodnotenie dnešného dňa. Do desiatej večera máte rozchod, ak príde niekto z alkoholom v krvi, ide hneď domov. Teraz máte oddych," povedal ocko po obede.

Rozišli sme sa do izieb a každý niečo robil. Niekto spal, iní sa bavili na mobiloch. Ja som sa rozhodla pre sprchu.

"Na čo si sa sprchovala, keď máme doraz tréning?" nechápavo sa pýtal Leo.

"Aj tak nemám čo robiť," mykla som plecom.

"Si okej?" spýtal sa starostlivo.

"Áno, len som unavená. Počuj, čo si chcel povedať vtedy doma pri stole?" ani neviem, prečo mi to napadlo.

Poobzeral sa okolo seba, či ho náhodou nebude niekto počuť. "Ehm, no, ja, povedzme, že už nie som single," hovoril nervózne.

S úsmevom som naňho vytreštila oči. "Ty máš frajerku?" vykríkla som.

"Pššt, nemusia to všetci vedieť."

"Kto to je?" opýtala som sa ho.

"Nepoznáš," mávol rukou.

"Ako vyzerá?"

"Je hrozne nádherná," rozširili sa mu zreničky.

"A ako dlho už ste spolu?" chrlila som jednu otázku za druhou.

"Hmm, bude to pol roka," povedal nevinne.

"A to si mi chcel kedy povedať?"

"Vtedy na večeri. Ale... vedel som, že sa začneš vypytovať," uškrnul sa.

Objala som ho. "Prajem ti to."