Motýlik

13

„Netrafím si žilu. Urob to ty!“ povedala som a vystrela som ruku. Zaváhala, keď zbadala chudú bielu ruku bez jediného vpichu.
„Rýchlo!“ skríkla som. Nemyslela som na nič, všetko bolo zahmlené a nejasné, iba tá striekačka bola svetlom.
„Nič,“ opakovala som si. Možno keby som bola silnejšia, možno keby som mala slabšie city a pevnejšiu vôľu. Ale teraz na tom aj tak už nezáleží! Zostala som u Zuzy a pomaly sa zo mňa stával nový človek. Zatiaľ som si pichala iba raz denne a stačila mi minimálna dávka. Ale pritom som stále jedla lieky. Bývala som u nej, peniaze mi vystačili.
Po pár dňoch mi začali chýbať chalani, najmä Martin. Chýbali mi jeho chladné ruky, horké pery a tiché slová. Veľmi som sa chcela vrátiť, ale bála som sa. Začala som písať – básne. Boli to slová smútku a zúfalstva zmiešané so zábleskami slasti a blaženosti z heráku. Všetky boli pre neho a každá sa končila zúfalým Ľúbim ťa! Začala som strácať pojem o čase, už mi naozaj na ničom nezáležalo.
Len raz, išla som sa prejsť k Dunaju. Voda bola pre mňa symbolom, začala som veriť, že žijem v modrom mori s modrým slnkom, vo vlažnej vode s tými krásnymi motýľmi a bezfarebnými oblakmi. Bol to môj zhúlený svet, v ktorý som však verila viac ako v ten reálny. Presedela som hodiny pri vode, pozerala na jej chladnú, tmavú hladinu a rozmýšľala, ako by sa zomieralo v tej tajomnej hĺbke. Raz, ako som sa tam prechádzala, nechtiac som narazila do dvojice v stredných rokoch. Ani som sa neunúvala ospravedlniť sa, chcela som ísť ďalej, keď ten muž ma chytil za plece a zastavil ma.
„Michaela!“ prekvapene som na neho pozrela a uvidela som svojho otca. Vôbec sa nezmenil, bola to stále tá istá tvár, ktorá sa ku mne v detstve skláňala a ktorú som občas videla vo sne.
„Oco!“ a objala som ho. Mala som ho vždy radšej ako mamu, neviem prečo. Možno preto, že si ma málo všímal, dával mi väčšiu slobodu – bola som mu ľahostajnejšia. Nikdy som to takto nebrala, ale keď ma surovo odtiahol a nahnevane mi pozrel do tváre, vedela som to.
„Čo tu robíš? A ako to vyzeráš? Boha, Michaela, čo sa deje?!“ zvolal. Jeho priateľka sa na mňa znechutene pozrela a ja som pocítila cudnú prázdnotu. Nedokázala som ho ani nenávidieť. Nič, iba prázdnota!
„Nestaraj sa!“ odsekla som hrubo a chcela som odísť. Ale on ma zastavil.
„Ako sa to so mnou rozprávaš, čo si to dovoľuješ? A čo tu robíš? Vie matka o tom, že si tu? Alebo sa zasa len niekde fláka?!“ Teraz som ho ja od seba odsotila a pohŕdavo mu pozrela do očí.
„Nerozprávaj tak o mame, ty prasa! Takmer si jej zničil život a mne tiež. Tá tvoja žiarlivosť a pritom ty si podjebával ju a nie ona teba. A ako vyzerám? Vari sa hanbíš za svoju dcéru? Prečo? Vždy si o mne vravel ako o pankhartovi. Ale potom ty musíš byt ten bastard, lebo nanešťastie som tvoja. Chceš ma vari udrieť? Nemáš na to právo! Odkedy si odišiel, nie si mojím otcom. Hanbím sa za teba, už nikdy sa k tebe nepriznám!“ rozprávala som polohlasne. Samozrejme, vrazil mi silnú facku. A potom som videla ako sa jeho tvár mení, hnev vyprchal a zostalo len nepochopenie a niečo ako smútok. Otočila som sa, odchádzajúc. V snahe zastaviť ma, chytil ma za ruku, a tak mi nechtiac vyhrnul rukáv. A potom už len zostal nemo čumieť na moje jasne viditeľné vpichy – boli ešte zreteľnejšie vo svetle pouličnej lampy.
„Miška...“ zašepkal a dotkol sa ma trasúcou sa rukou. S odporom som ho odsotila.
„Skap!“ a odišla som. Zbehla som pod most a tam som si vrazila novú dávku. Otec pre mňa viac neexistoval! Bratislava sa mi nepáčila. Všetko tu bolo špinavé, bolo tu priveľa ľudí a nemala som tu svoju rodinu.
Začala som padať hlbšie, potápala som sa v tom svojom mori, zvykala si na chlad a modrú temnotu. Už som sa ani nesnažila plávať. Takmer som sa utopila, bol to chladný večer, bola som sama. Nehybne som ležala a hľadela do steny. Všade ticho, už som ani hudbu nepočúvala. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vtrhol Martin. Ani som sa nepohla, myslela som, že je to prízrak.