Motýlik

3

Vošli sme dnu a ja som sa s úsmevom porozhliadla po poloprázdnom, rozhádzanom byte. Cítila som sa tam príjemne, ako doma a chalani, ktorých som poznala pätnásť minút, boli teraz mojimi najlepšími priateľmi. Spoločne sme si sadli na zem a oni začali niečo fajčiť, niečo silne voňajúce a lákavé. S úsmevom som prijala cigaretu a potiahla som. Bolo to prvýkrát, čo som fajčila, nikdy predtým som nemala v ústach ani len tabakovú cigaretu, nie to ešte hašiš.
Obrátila som sa k Ičovi: „Nauč ma to!“ Slabý úsmev rozjasnil jeho peknú tvár a on sa sklonil ku mne a ukazoval mi ako fajčiť, aby som čo najviac vdýchla a dostala do seba.
Som veľmi rýchly žiak a v tú noc som bola lepšia než kedykoľvek predtým. Páčilo sa mi to, páčilo sa mi jesť zázračné pilule a fajčiť voňajúce cigarety... Bola som síce sfetovaná, ale toto som si jasne uvedomovala.
Zobudila som sa a s prekvapením som sa rozhliadla okolo seba. Videla som svojich nových priateľov spať vedľa mňa a vtedy som sa prvýkrát na nich pozornejšie pozrela. Boli chudí, veľmi chudí, s prepadnutými tvárami. Neviem prečo, ale už v to ráno som ich začala mať rada a chcela som zostať s nimi nadobro. Vedela som, že drogujú, hoci vtedy som poriadne nechápala, čo to znamená. Predstavovala som si narkomanov ako odpadlíkov spoločnosti, ktorí sa medzi normálnymi ľuďmi nikdy neukážu, ako zabijakov s nožom v ruke a ihlou v žilách, hrubých, agresívnych a násilných. Títo chalani boli iní, títo chalani mi pomohli, dali mi niečo, aby som zabudla. Neuvedomila som si, ako mi vlastne pomohli, videla som iba včerajšiu noc a pocity šťastia, ktoré ma zalievali. Videla som ich ako priateľov, ktorí mi podali pomocnú ruku, keď všetci ostatní zradili.
Vtom sa otvorili dvere a dnu vošiel vysoký, chudý chalan. Pozreli sme prekvapene na seba, on len pokrčil plecami a sadol si na zem vedľa mňa.
„Čo tu robíš, kto si? Nikdy predtým som ťa s nimi nevidel!“ Martin bol tak starý ako jeho kamaráti, asi 20-ročný a mal veľmi zaujímavú tvár. Veľké šedé oči, hlboké, akoby prepadnuté v jeho tvári, ale plné niečoho zvláštneho, niečoho šialeného a krásneho zároveň. Jeho vlasy boli tmavé, neučesane padajúce na plecia a do tých čudných očí.
„Ja som ich stretla včera, vlastne včera sme sa spoznali.“ Pozeral stále na mňa akoby chcel vidieť až na dno mojej duše. Neviem prečo, ale veľmi ma to nahnevalo.
„A čo ťa to vlastne zaujíma? Kto si ty? Prišiel si a teraz vyzvedáš, nie som povinná nič ti povedať! Vypadni!“ Zrazu som cítila, že celé to nešťastie, všetka tá bolesť prichádza znova. Znova som si spomenula na Riša, Aďu, na našich, znova som sa cítila oklamaná. Akoby to všetko len na chvíľu zaspalo a teraz sa prebúdzalo s ešte väčšou silou, intenzitou. Zúfalo som sa obzerala okolo seba, snažiac sa zadržať slzy zbiehajúce sa v mojich očiach. Nechcela som, aby on, Martin, niečo vedel.
Podišla som k Ičovi a jemne sa ho dotkla: „Vstávaj, poďme preč. Už tu nechcem byť. Poďme inam. Tu som už zasa nešťastná, všetko je to tu znova. Vstávaj, pomôž mi, ja už viac nechcem cítiť túto bolesť. Nechcem už tento svoj život, chcem byť s vami, zabudnúť, necítiť, ako včera, rozumieš?! Ty mi môžeš pomôcť ako včera.“ Kľačala som sklonená nad Ičom a pozerala na neho. Tak naivne som verila, že on mi môže a hlavne chce pomôcť. Že to, čo mi dal včera, vyrieši moje problémy, vylieči moju dušu. Neprebral sa. Preniesla som svoj pohľad na Martina a na chvíľu som sa mu zadívala do očí. Slzy sa mi rozkotúľali dole tvárou. Zatriasla som Ičom ešte raz. Vtedy Martin prudko vstal, chytil ma a vyviedol do druhej izby.
„Čo to robíš?! Choď chytro domov, vyplač sa, plač, plač, ako dlho len môžeš a sem sa už nikdy nevracaj, zabudni na Iča, na chalanov, na to, čo ti dali!“ Musela som ho veľmi dojať, ale to ma vtedy nenapadlo. Vtedy som cítila hnev, nenávistný hnev voči nemu a jeho očiam.
„Daj mi pokoj, čo ty o mne vieš?! Ja sa nechcem vrátiť, nechcem už plakať, chcem byť tu, zabudnúť, rozumieš?! Nenávidím celý tento svet, nemám už nikoho, komu by som verila, nikam, kam by som šla. Pusť ma, idem za ním, on mi rozumie, on mi pomôže.“ Ale ma nepustil.
Prudko ma odsotil až som spadla a teraz pozeral nenávistne na mňa: „Nič nechápeš! On ti nemôže pomôcť! Pichá si, pichá si háčko a keď sa zobudí, bude potrebovať novú dávku a bude ťa nenávidieť, dokedy si nepichne znova. Čo ty vieš o nich, o ich živote? Sú to narkomani, heráci. Nechápem, čo sa stalo včera, ale nech to bolo čokoľvek, dnes ťa už poznať nebudú. Poznajú len drogu, chápeš?!“ kričal a potom zastal a pozrel na mňa. Sedela som meravo na zemi a vyjavene som na neho pozerala. Nechcela som veriť, ale cítila som, že neklame.
Pozrela som bojazlivo na neho: „Aj ty si picháš?“ Chvíľu mi iba nemo hľadel do očí, potom sklonil svoj pohľad a lenivo pokrútil hlavou.
„Nie, pichal som si, ale skončil som to pred pol rokom. Nenávidel som drogu a prisahal som si, že to už viac neurobím. Bol som čistý tri mesiace, vydržal som to tri mesiace. A potom som sa naklepal z áčka. Ešte stále nepichám, snažím sa vydržať. Ale je to smiešny boj, vlastne už len čakám, kedy to vzdám.“