Motýlik

12

A vtedy sme ju stretli. Spolu s Tiborom zastali a pozerali na nás. Mama vyzerala taká smutná, zranená. Na tvári nemala žiadne líčidlá, iba hlboké kruhy svedčiace o prebdených nociach a červené škvrny od plaču. Niečo sa vo mne pohlo.
„Mami!“ zašepkala som. Otvorila náruč a čakala. Bolo to čisté materinské gesto, chcela objať svoju dcéru, cítiť jej telo, bozkávať jej tvár. Váhavo som vykročila, chalani odstúpili, zrejme dúfali. Ale ja som to nedokázala. Tak hrozne som sa naviazala na nich, verila som iba im, všetkého ostatného som sa bála.
„Miška, prosím ťa, poď ku mne. Bolí ma to! Ja ťa ľúbim, nevadí, čo sa stalo, som tvoja mama, vždy ťa budem mať rada. Poď sem, prosím ťa,“ rozplakala sa a ja som sa zrazu ocitla v jej náručí – to ona prišla, silne ma objímala, bozkávala a ja som ju nechala. Myslím, že vtedy som jej uverila. Jej zúfalstvo bolo úprimné a aj tá bolesť. Určite sa kvôli mne musela trápiť a moja rozkošná narkomanská prezývka ju musela mátať ako čierny, vyčítavý prízrak. Všetci sme si išli sadnúť do nejakého podniku, nepamätám si, kde to bolo alebo ako sa to volalo. Sedela som medzi chalanmi, ona oproti mne, silne mi zvierajúc ruky a s nádejou hľadiac do mojich očí.
Tibor sa prvý ozval: „Máte kde bývať?“
„Áno!“ odvetil Martin hlasom, z ktorého bolo jasne cítiť, že nič bližšie nepovie.
„A... čo beriete?“ Chvíľu nik neodpovedal. Videla som napätie v maminých očiach.
„My... to je jedno. Miša húli a nejaké lieky.“ Tá úľava v maminých a Tiborových očiach. A tá neodôvodnená bolesť v mojom vnútri – bola som na tom lepšie ako oni, mala som viac nádeje, už som nebola ich súčasťou. Zrazu som si vytrhla ruky z maminho objatia a zaryla ich do Iča.
„Nehovor tak! Ja som ako vy, som tvoja sestra! Ty si mi pomohol. Neodháňaj ma teraz. Nie som o nič lepšia. Neberiem to len kvôli Maťovi. Inak som na tom rovnako, som otrávená ako vy, som vaša...“ Tak zúfalo som ich potrebovala, chcela. Verila som, že základ nášho vzťahu bol cit a nie drogy. Ale Ičo neveril v nič. Videl iba holú skutočnosť, krutú realitu.
„Ale my ťa zabíjame, pochop to, Miša! Spomeň si na Tomáša... Všetci tak môžeme skončiť. A ja nechcem, aby aj ty! Vrátiš sa domov, dostaneš sa z toho a potom pomôžeš aj nám!“ povedal rýchlo a pritom ma silne držal. Pozerali sme na seba a ja som vtedy všetko pochopila. Nepatrila som už k nim, nepatrila som nikam. Mala som nádej, ale tou by som ich stratila. Uvedomila som si, že to všetko sú len výhovorky, že aj keby som bola čistá, nemohla by som im pomôcť. Oni už nádej nemali.
Prudko som vstala, schytila svoj batoh a vybehla som preč. Mama za mnou vykríkla a asi ma chcela dobehnúť, ale oni ju zastavili. Verili, že ich motýlik priletí späť? Nevedela som, kam ísť. Stále som bežala a zastala som až na stanici. Prečo tam? Pozrela som na cestovný poriadok. Kam som chcela ísť? Nepoznala som nikoho. Vtedy som si spomenula na Zuzanu, heráčku z Blavy, s ktorou som sa zoznámila, keď sme tam boli naposledy.
Bez lístka som nasadla na vlak, bola to jediná možnosť. Vo vlaku som do seba hodila pár Rohypnolov, bola som úplne mimo, keď som prišla do Bratislavy. Vedela som, kde Zuza býva, ale dostala som sa tam až nad ránom. Moja tvár ju prekvapila.
„Chcem heroín!“ povedala som a vošla dnu.
„Miša, čo sa stalo? Kde sú chalani?“ spýtala sa. Rozosmiala som sa.
„Chalani sú preč, rozplynuli sa v hmle. Nemám už nikoho, nič a ani nič nechcem. Iba heroín!“ Zrazu som sa roztriasla. Spomenula som si na tie pocity, keď som ho šnupala. Nič, nič, iba pokoj, blaženosť, extáza!
„Ale čo Martin, veď...“ chcela povedať, ale surovo som ju prerušila.
„Martin nie je! Už neexistuje, chápeš? Tak buď ticho a daj mi to!“ skríkla som. Myslím, že to pochopila tak, že zomrel. Nemohla som do pekla vedieť, že je Ičova sesternica a Martina pozná už veľmi dlho. Nemohla som vedieť, že ju to tak zoberie. Vstala, priniesla striekačky, prevarila háčko pre seba aj pre mňa a naplnila ním striekačky. Jednu mi podala.
„Netrafím si žilu. Urob to ty!“ povedala som a vystrela som ruku.