Tattoo a Einstein SK.

Tattoo a Einstein 1.

Nena:

Začal mi zvoniť mobil, konkrétne budík. Na celý byt znelo Jesus on extasy- stay with me. Prevrátila som sa na druhý bok, objala paplón a nereagovala.

„Nen!" zakričala Veronika, moja spolubývajúca, zo svojej vedľajšej izby, „vypni to! Chcem spať."

„Dobre!" odkričala som a jedným pohybom budík vypla. Ďalej som spala. Postupne som upadla do krásnych snov.

„Nen?" triasol mnou niekto.

„Čo je?"

„Je desať hodín. Nemala si byť o deviatej v práci?" spýtala sa Veronika a tým ma ovalila realitou.

„Čo?!" posadila som sa, „to nemyslíš vážne."

„Myslím," pokrčila ramenami, „srala si na budík."

„Do riti!" vyskočila som a vletela do kúpeľne. Nemala som čas sa osprchovať, tak som si jednou rukou čistila zuby a druhou sa snažila pre zrkadlom učesať. Odmalička som bola nízka a menšia. No to si pravdupovediac nikto nevšímal. Skôr moje husté dlhokánske vlasy ryšavej farby až po stehná a dosť extravagantný výzor. Mala som piercingy v obočí, jazyku, na hornej pere. K tomu sa pridali tattoovania. Na predlaktí goth ruža červenej farby, na podbrušku iniciálky a na lýtku moje meno z elfských rún. Vypľula som pastu, vypláchla ústa, orámovala oči čiernou ceruzkou a vrátila sa do izby. Otvorila som čiernu skriňu, obliekla si trištvrťove nohavice, tielko bielej farby na čiernu podpiru, nasadila dioptrické okuliare, hodila do kabelky najnutnejšie veci a bežala na parkovisko do auta.

Benjamín:

„Braček, vieš čo je tvoj problém?" prišiel do mojej izby Tino. Vlastným menom bol Martin, no Tino sa ujalo veľmi rýchlo.

„Počúvam," viazal som si tenkú kravatu.

Oprel sa o stenu a sledoval ma: „to, že sa nedokážeš odviazať."

Nahnevane som zastonal: „dokážem sa odviazať. To, čo nedokážem, je pochopiť, prečo mi chceš silou mocou niekoho dohodiť. Mám 24 rokov. Keď budem chcieť partnerku, tak si nejakú nájdem."

„Nenájdeš," neveriacky pokrútil hlavou, „v živote si nemal dievča. A ani si nijaké nenájdeš pokiaľ sa budeš obliekať do košele, tenkej kravaty a károvanej vesty. Okrem iného, partnerka je príliš vážne slovo, nepoužívaj ho."

„Daj mi pokoj," uhladil som si svoje krátke, odstávajúce, hnedé vlasy za uši.

„Nedám."

„Pozri," vzal som si tašku cez rameno, „ak nájdeš dievča, ktoré má so mnou aspoň niečo spoločné, tak prosím. Ale to "rande" zo včera bola katastrofa."

„S tebou niečo spoločné?" spýtal sa afektovane, „si ako stroj. Máš IQ 187, preskočil si polku základnej školy, máš fotografickú pamäť a tri doktoráty. Kde nájdem dievčenskú verziu antičloveka?"

„Tak po prvé," postavil som sa pred neho, „nemám fotografickú ale eidetickú pamäť. Je to akt vnímania, pri ktorom po krátkej expozícii predmetov alebo javov sú ľudia schopní si ich ďalej zapamätať a vybaviť vo všetkých podrobnostiach, detailoch a kontúrach. Či už ide o veci vizuálne, povedané či vykonané. Konečne by si sa to mohol naučiť. A po druhé, pokiaľ takú nenájdeš, tak to nemá zmysel. Zase by si len dotyčná myslela, že som divný a odišla. Prečo tomu nepredchádzať tým, že tam jednoducho nepôjdem?"

„Fajn. Rob ako chceš. Zomrieš sám. Ako panic," odišiel do obývačky.

Kašlal som na to. Včerajšok bol ako zo zlého sna a tak či tak som u žien nemal nijaký úspech. Jedine ak chceli pomôcť so školou. Nič viac. Pri dverách som si ešte vzal kľúče a vyrazil do práce. Učil som na univerzite. Matematiku a literatúru.