18. Kôl

864 99 18
                                    

Cez deň som oboznámila s plánom Silviu. Tešila sa a súhlasila, keďže pôjde aj jej láska.

Keď nastala hlboká noc, tak sme sa vyteperili z postele. Vzali sme si batohy, ktoré sme nabalili počas dňa a opustili sme izbu. Zastavili sme sa na druhom poschodí pre chalanov. Našťastie nás už čakali pripravený za dverami, tak sme opustili aj druhé poschodie a vybrali sa na prízemie. Do bočnej ľavej chodby, aby sme na jej konci našli Lukáša. V chodbe bola tma ako v hrobe, ale našťastie Markus mal baterku, tak ju zažal, aby sme do seba navzájom nevrážali. Angie cupitala vedľa Dávida a držala sa ho za ruku. Boli na chvoste našej partičky. Markus išiel prvý so Silviou, za nimi som bola ja s Floriánom. Došli sme na koniec chodby, Markus stlačil kľučku, prekvapivo však nešla otvoriť. Dvere sú zamknuté.

„Musíme ich vypáčiť," navrhne Markus.

„Ako?" nechápe Silvia.

„Potrebujeme nejaký úzky, dlhý predmet alebo niečo ťažké, aby sme aspoň rozbili zámku."

„A nenarobí to hluk?"

„Aká si ty múdra," odvrknem jej, pretože ma jej primitivizmus privádza do šialenstva.

„A čo ak tam vôbec nie je?" kladie jednu hlúpejšiu otázku za otázkou.

„No, lebo určite išiel loviť upírske kočky," odvrknem jej.

„Ja som to tak nemyslela. Radšej sa do toho ani nepleť. Lukáš," zaševelí do škáry pod dverami.

„Čo tu robíš?" ozve sa jeho hlas.

„Prišli sme ťa zachrániť. Vieš sa odtiaľ dostať?"

„Vy ste sa zbláznili, ale keď ste taký starostliví, tak idem do toho s vami, „zámka zrazu pukla a otvorili sa dvere. „Upírsky život je úžasný. Ste silný a premôžete kadečo."

„A tak nemali by sme tu zostať a stať sa nimi aj my?" rozmýšľa nahlas Silvia.

„Nech drží už klapačku," chytám si hlavu.

Sledujem ako Lukáš k nej podíde a ako sa začnú bozkávať. Je mi z toho zle. Zrazu sa mi pred očami mihne Floriánov tieň, ktorý beží priamo na Lukáša. Odsotí ho a potom naňho skáče. Vidím ako niečo doňho pichá, zas a znova. Hlava sa mi točí. To je hádam iba sen. Florián doňho zapichol kôl a priamo do srdca. Lukáš je asi mŕtvy a nikto nič nerobí. Silvia sa rozreve na celé hrdlo, kopne Floriánovi do hlavy a objíma svoju nebohú lásku. Viem, že v tomto momente je všetko stratené. Všetká tá snaha vyšla na zmar. Sme odhalený. Nič lepšie nás už tu nečaká. Verím, len to v najhoršie. Zrazu cítim niečiu dlaň na mojej dlani. Pozriem sa vedľa seba. Markus skleslo na mňa pozerá. Je mi naozaj zle. Zle z celého tohto cirkusu. Hodím sa mu okolo krku. On ma objíme okolo pása. Hneď mi je o čosi lepšie. Cítim jeho pevné objatie, dýcham jeho vôňu. Je to proste úžasné. Nikdy som si nemyslela, že objatie môže byť to najlepšie čo človeka povzbudí. Z očí sa mi vážne vykotúľajú slzy a zrazu žmúrim do ostrého svetla.

„No, do PIČE!" začujeme mužský hlas. „Riaditeľka, riaditeľka, ozvite sa. Súrny prípad na dolnej chodbe pri zajatcovi." Chvíľu nastane mrazivé ticho. „Ani jeden z vás sa nehne, pokiaľ nepríde riaditeľka!"

„Už som tu, už som tu, no doriti! Čo sa stalo? Čo to má znamenať? Kam chcete ísť s tými batohmi!"

„Florián, zabil, Lukáška!" narieka Silvia.

 „Postarajte sa o telo," kývne ochranke. „A vy všetci do jedného za mnou! Žiadne pokusy! Zhoďte batohy, aby som videla, že máte čisté ruky!" urobíme tak. Aj tak sú už naše životy spečatené, ak by sme teraz ušli do jedného by nás na mieste pozabíjali, roztrhali. Držím sa s Markusom za ruku a nasledujeme riaditeľku. Silvia nepríčetne hľadí na Floriána a ja len dúfam, že naňho neskočí a nerozdriape ho. On je očividne so sebou samým spokojný. Vôbec ho neberie to čo pred chvíľou spáchal.  

Internátna školaΌπου ζουν οι ιστορίες. Ανακάλυψε τώρα