4. Uteč

1.1K 112 5
                                    


Uršula sedela s Angie ako vždy a ja som nikdy nemienila sedieť so Silviou. Silvia tu však nebola, tak som sa mohla pohodlne usadiť do voľnej prednej lavice. Potom už bolo iba voľné miesto vzadu pri Lukášovom spolubývajúcom. Avšak nastal problém, keď si to Lukáš k nemu namieril. Ochranka ho ihneď namierila iným smerom - mojím smerom. To nemyslia vážne! Ja mám sedieť s väzňom?

Posadili ho ku mne, niečo povedali vyučujúcej a odišli. Hneď na to sa otvorili dvere a vbehla dnu Silvia.

„Kde sa túlate Ondrejčíková? Ani sa neunúvajte s vysvetlením a sadnite si vedľa Dávidka."

„Ale, ale ja..."

„Ticho!" zahriakla ju. Otočila som sa a vyplazila jej jazyk. Síce som nemala o nič lepšieho spolusediaceho, ale aspoň som sa jej na hodinu zbavila.

„Myslím, že takto by ste mohli zostať sedieť určití čas. Aspoň nám neubehne polovica hodiny kým sa Havranová s Ondrejčíkovou zmiera so sedením vedľa seba."

Obrátila som hlavu k Lukášovi, ktorému ofina stále padala do očí a zakrýval si ňou polovicu tváre. Strašne ma žralo to, že neviem čo je vo veci. Mala som malé obavy sa ho to na rovinu opýtať, ale keď sa neopýtam, tak budem stále na tom istom bode nula.

Opatrne som natiahla ruku a chytila ho za zápästie. Zodvihol hlavu a zadíval sa mi do očí. Tie jeho žiarili jasnou červenou farbou, strhla som sa a odvrátila. Hádam sa mi to iba zazdalo. Určite to bolo od svetla alebo možno vypil veľa červeného vína, ktoré nám ponúkajú každý deň a chalani ho možno majú poodkladané na izbách. Určite to bude tým, ale bolo to také, také živé. Ešte raz som sa k nemu otočila, ale znovu mám v tvári vlasy.

Posunula som sa k nemu bližšie.

„Havranová, dávajte pozor a neobťažujte Bernoláka," chalani sa začali rehotať.

Lukáš znovu zodvihol hlavu, ale jeho oči už boli v poriadku. Určite sa mi to iba zdalo ako som si myslela.

„Čo si spravil?" kývla som nadol k jeho reťaziam.

Sklonil hlavu a odmietol mi odpovedať. Nech si nemyslí, že ja to nechám iba tak. Ja zistím čo sa stalo. Veď toto predsa nie je normálne.

„Lukáš povedz mi to. Prisahám, že to nikomu nepoviem."

„Uteč."

„Čo?"

„Uteč pokiaľ máš čas."

„Kam by som utekala a prečo?"

„Uteč!"

„Keď utečiem, tak ty ma stou reťazou nikdy nechytíš."

Pokrútil hlavou. „Uteč preč, zo školy. Choď preč, ďaleko," o čom rozpráva? Prečo by som mala utekať? Kam by som išla? Veď ani neviem ako to vo svete funguje, kde by som spala, bývala? Asi mu dali nejaké halucinogénne tabletky. Rozpráva nezmysli. Asi je na to vážne zle, ale prečo? Je nebezpečný? Trpí nejakou psychickou poruchou a preto musí byť na reťaziach? „Ak sa chceš zachrániť, tak choď!"

„Blúzniš? Máš horúčku?"

„Si tupá alebo čo?"

„Ja ti nerozumiem!" vyhŕkla som na celú triedu.

„Drž hubu!" zahučal aj on na mňa.

„Čo sa tu deje?" vtrhla dnu ochranka.

„Kurva nechápavá, nezmyselná neadertálka, sprostá, nezaujímavá, vyťahujúca sa pred triedou," civela som naňho s otvorenou papuľou, zatiaľ čo ho ochranka ťahala preč. Čo sa tak nasral? Veď som mu nič nespravila. Debil! Debil! On je neandertálec!




Internátna školaWhere stories live. Discover now