11. Je upír

1K 97 4
                                    


„Poďme rýchlo von, lebo keď ma tu nájde, tak som v prdeli!" namierim si to teda von a ostatní ma nasledujú. Vonku už začína byť chladnejšie, ale nevadí nám to. Sme zvyknutý na chladnejšie teploty. V areály je mnoho lavičiek, kríkov, stromov, avšak len jedna je taká ideálna na tajné schôdzky. Razím k nej cestu. Je celá obklopená vysokými zelenými kríkmi a má len jeden vchod. Žiaľ je iba jedna, ale postačujúca pre štyri či päť osôb. Našťastie nik tam nie je a my sa tam môžeme usadiť. Sadnem si na kraj a hneď vedľa mňa si sadne Angie, vedľa nej Markus a potom Dávid. Potom si to rozmyslím, lebo sa mi na nich zle pozerá, tak si sadnem oproti na trávu. Markus to po mne zopakuje a prisadne si vedľa mňa. Zavrtím hlavou pričom hľadím na Angie, ktorá sa uškrnie a zdvihne palec.

Markus sa ku mne nahne a potichu sa opýta: „Nie je ti chladno?"

Vypúlim naňho oči, zatrasiem sa, čo on očividne nepochopí správne. Prisunie sa úplne ku mne a poza chrbát si cezo mňa prehodí ruku s tým, že ma zostane držať za bok.

„Hej, čo to robíš?" rukami ho odstrčím a posuniem sa ďalej.

„No, tak nič."

„Veru! Nikdy nič!"

„Tak prestaňte teraz. Markus daj sa radšej do reči, lebo tam na zemi prechladnete obaja," zahriakol nás Dávid, ešte skorej než by to zašlo ďalej.

Všimla som si ako sa Angie k nemu posúva vždy o kúsok bližšie. Na ústa si priložila ukazovák, aby som bola ticho a tak som zostala ticho. A tak vlastne všetci zostali ticho. Neviem načo tu vlastne strácam čas so zbytočnosťami aj tak s nimi nikam nepôjdem.

Markus sa na mňa škaredo pozrel, akoby bol očakával, že sa nechám s ním manipulovať.

„Neviem kde by som začal..." začal teda.

„Ja by som začala od začiatku!" skočila som mu do reči.

„Nie je to také jednoduché," vrhol na mňa nahnevaný pohľad.

„Tak to zjednoduš!"

„Lejla, nechaj ho!" zahriakla ma Angie, ktorá už sedela tesne vedľa Dávida, ktorému to očividne vôbec neprekážalo.

Dávid sa nahol bližšie k nám, pričom položil svoju ľavú ruku na Angiene koleno. „Ide hlavne o to, že musíme odtiaľto, z tejto školy vypadnúť. Čím skorej tým lepšie. Vieme, že si nikto z nás nevie predstaviť žiť za hradbami tohto areálu. Nevieme čo nás tam bude očakávať a čo na nás bude číhať, ale možno to bude lepšie a nebudeme tam na úkor niekoho, kto sa nám serie do životov a riadi si ich podľa svojho uváženia. Máme taký dojem, že Lukášove zatknutie je netaktné a už vôbec nie prospešné pre ostatné decká. Chyrujú tu všelijaké fámy, čo je pravda a čo nie. No, jediný kto vie celú pravdu je iba on. Avšak ja s Markusom a Fabiánom vieme o tom tiež čosi, ale nevieme na sto percent potvrdiť čo presne sa deje s Lukášom."

„Ja tomu nerozumiem," prehovorila Angie, ktorá položila svoju ruku na Dávidovu na jej kolene.

„Tak to sme dve! To čo sa stalo s Lukášom. Myslím, že v tom je zakopaný pes a to je ten začiatok vašich nedôveryhodných informácií."

„Vieme, len to, že čo sa deje s Lukášom môže byť pravda, pretože sme podpisovali papier o mlčanlivosti, ale kto by si to nechal iba pre seba? A kto normálny by po tom zistený chcel zostal v tomto zariadený, tak je chybný. Ale my sme normálny a myslíme aj na spolužiačky a boli by sme radi, keby ste sa k nám pridali. Samozrejme berieme aj Uršulu," rečnil Dávid, ktorému to išlo lepšie než habkajúcemu Markusovi.

„Hlavne, že prv ste nepočítaliani so mnou."

„Okolnosti sa zmenili."

„Ja som ich zmenil!" prehovoril nadurdene Markus.

„Vážime si to," poďakovala sa mu Angie. „Alebo naozaj tomu nerozumiem. Nič podstatné ste nám aj tak nepovedali. Prečo by sme bezdôvodne odchádzali?"

„Nie je to tak bezdôvodné," povedal Dávid.

 „Lukáš je upír," dodal rýchlo Markus.

Internátna školaWhere stories live. Discover now