Internátna škola

10. Tajné stretnutie

„Mám taký dojem, že Markus po tebe ide," prehovorila Angie, ktorá si tiež všimla jeho nadšenie o mňa. Ako sama tomu nerozumiem, prečo tak odrazu?

„To nedáva zmysel," zavrtím hlavou a konečne od neho odvrátim pohľad a zadívam sa na oproti sediacu Angie, ktorá si rukou zakrýva úsmev na perách, ale ten úsmev zrejme nepatrí mne, pretože jej oči sú zahľadené na Dávida, ktorý sedí oproti Markusovi, takže Angie má priamy pohľad presne naňho a ja na Markusa. Všímam si aj Dávida, ktorý sa nesmelo usmieva. Markus sa ho niečo potichu pýta, ale on nereaguje. Potom ho očividne pod stolom buchne až sa Dávid zvrtne a konečne ho počúva. Našťastie ani jeden z nich si nevšimol môj pohľad. Fabián nemo hľadí do taniera. Zrejme nad niečím uvažuje. To isté robí aj naša Uršuľa, ale len do chvíle kým sa vo dverách neobjaví Lukáš, ktorého počuť určite aj za hradby našej školy. Vyčarí úsmev a sebavedome hľadí pred seba. Otočím sa, pretože sedím chrbtom ku vchodu jedálne. Lukáš nás stôl vôbec neregistruje. Vezme si obed a sadne si sám. Uršula je však celá bez seba a uhládza si vlasy. Znovu pozriem na Markusa, ktorý sa na niečom smeje s Dávidom. Angie ich pozoruje tiež. V tom príde do jedálne Silvia a rúti sa k Lukášovi. Florián zodvihne tvár od taniera, keď zaregistruje jej prenikavý hlas. O úsmev sa ani nepokúša, keďže vidí ako si sadá k Lukášovi a púšťa naňho vodopád zvedavých otázok. Chvíľu ich sledujem, ale očividne Lukášovi s ňou nie je do reči, pretože sa tvári utrápene a akoby ho jej otázky unavovali. Ani sa mu nečudujem. Kto by len chcel mať takú otravnú mrchu po boku? Teda možno až na Floriána, ale kto vie, či som si to vôbec vysvetlila dobre. Radšej sa vrátim k svojej polovychladenej večeri. Uršula sa zodvihne a bez slova nás opustí.

„Hej," kopnem do Angie, keďže ma vôbec neregistruje.

„Čo chceš?" nečakane vyštekne. „Prepáč, hovorila si niečo?"

„Vyhodila som Silviu," pochválila som sa.

„Čo? Kam? Ako?"

„Z našej izby, zbalila som ju a vyhodila jej veci pred dvere."

„To vážne?" začne sa smiať na plné kolo a ja sa k nej pridám, pretože jej smiech je nákazlivý a ja som spokojná sama so sebou. Dojeme večeru a odnesieme tácky. Markus s Dávidom sa zodvihli tiež. Florián už s nimi nebol. Vôbec som neregistrovala jeho odchod.

„Baby, počkajte," zavolal na nás Markus, keď odkladal tácku a my sme už vychádzali z jedálne von. Nemala som v pláne zastavovať, ale Angie ma potiahla za ruku a žiadala ma, aby som počkala. Tak čo by som pre ňu nespravila?

„Čo chcete?" osopím sa na nich, keď k nám dorazia.

Angie do mňa z boku buchne, škaredo na ňu pozriem a ona sa zasmeje. Chalani si vymenia zmetené pohľady. Ako teraz nerozumiem čo tu robíme.

„Neblokujeme východ, posúvame sa ďalej!" zahriakne nás jedna z učiteliek.

Do kroku sa teda pustím ako prvá, ako ostatí ma nasledujú. Nemienim však kráčať v tichosti, tak sa znovu ujmem slova: „Tak čo by ste od nás radi?"

„Nesadneme si niekde a nepreberieme to v pokoji?"

„Čo?" nerozumela Angie. Ani ja som presne nevedela na čo naráža aj keď som si to mohla domyslieť, len neviem prečo by do toho ťahali aj Angie, keď nechceli, aby do toho ťahali aj mňa?

„A kde chcete o tom hovoriť? Nemyslím si, že je to dobré preberať na školských chodbách ako dobre vieme Markus, tu aj steny majú uši!"

„Čo sa stalo?" stále nechápala Angie.

„Nič, len v noci sme boli so Silviou na chodbe a riaditeľka o tom hneď vedela. A to sme boli iba na našom a chlapčenskom poschodí."

„Myslíte si, že nás sledujú?" povedala po tichu a zakryla si ústa rukou. „Nič nehovorte. Teraz vie, že to vieme!" znovu si zakryla ústa a možno má aj pravdu.

„Poďme teda von," navrhnem.

„Alebo poďte k nám na izbu," navrhne Markus, síce ten nápad sa mi páči, ale to, že o to bude vedieť riaditeľka to nie.

 „Kde si ty krava osprostená!" začujeme odniekiaľ zhora Silviin krik. A s Angie sa znovu pustíme do smiechu. Chalani tomu nerozumejú, iba sa navzájom uškŕňajú.