Only Once

1⃣0⃣

Celú noc som sa jej pozeral do očí. Nepohla ani brvou. Neusmiala sa a ani neprehovorila. Jej tvár bola ale to najkrajšie, čo som kedy videl. Kanárske ostrovy, či Eiffelova veža, ktorú som navštívil bola oproti jej kráse len hlúpa atrakcia.

Nenaspal som toho veľa, no vždy, keď som zavrel oči, videl som ju. Stále dookola sa mi premietal ten okamih, čo som ju stretol. Tá chvíľa bola nekonečná a okolitý svet odrazu zmizol. Neexistoval. boli sme len my dvaja. Bohužiaľ... aj táto nekonečná chvíľa sa skončila.

Ak ju neuvidím ešte aspoň raz v živote, asi to neprežijem. Zbláznim sa, ak jej tvár budem stretávať každú noc vo svojích snoch a nebudem sa jej môcť dotknúť. Pohladiť, či pobozkať ju na líce.

Áno. Neurobil som nič. A som zbabelec. Neoslovil som ju. Neusmial som sa. Nespýtal som sa na jej meno...

Som hlupák. Tak dlho som čakal na tento okamih, a ja som ho nevyužil.

Zase som sa nevyspal. A zase moje oči zdobila prevažne červená farba. Na ceste do roboty som si kúpil jednu veľkú kávu, ktorú som hneď aj vypil. Mal som však pocit, že jej dnes budem potrebovať aspoň kýbeľ.

Pozdravil som sa kolegom za barovým pultom, a potom som si to namieril rovno ku klavíru. Svoj kufrík som položil vedľa lavičky, ktorá čakala len na to, kedy si konečne na ňu sadnem a začnem si robiť svoju prácu.

Len čo odbila ôsma hodina, reštaurácia sa oficiálne otvorila a z môjho klavíra odzneli prvé tóny. Hral som automaticky. Nedbal som už na to, čo hrám a ako to hrám. Vždy som hral srdcom, a to bolo hlavné.

Zhlboka som sa nadýchol a privrel som oči. Prežíval som to. V žilách mi kolovala jedine hudba, ktorá vychádzala spod mojích prstov. Nemyslel som na nič. Prekvapivo... ani na dievča z mojích snov.

Nato som však otvoril oči a videl som ju rovno pred sebou. Prepaľovala ma zeleným pohľadom. Ústa pootvorené a blonďavé kučery pohodené na pleciach. Pred ňom stál biely hrnček, ktorý objímala drobnými rukami. Vychádzala z neho para, ktorá nepatrne zakrývala jej plné pery...