Prekliata láska

14.časť

Len sedím. A pozorujem svet okolo seba. Pozorujem ľudí, ktorí okolo mňa kráčajú.  Mladí, starí, navonok rozdielni, v kontexte davu a celku úplne rovnakí. Mladí kráčajúci rýchlejším krokom, ponáhľajúc sa za životom, ktorý ich tam niekde v diali čaká. Mladé páry, ktoré by sa vášňou znietili, keby sa dalo, dúfajúc, že ich láska bude večná. Rodiny deťmi, ktoré sú šťastné, minimálne sa tak tvária, aj keď to možno nie je pravda. Kráčajú pomalšie ako tínedžeri, spomalené deťmi a rozmýšľaním nad tým, či ichh dieťa neumrie na dehydratáciu alebo sa neutopí v slanom mori. Možno by aj chceli ísť rýchlejšie, ale na čas vymenili svoje predstavy o budúcnosti, niektoré už aj splnené, za to, aby aj raz ich deti mohli kráčať rýchlo a sniť.
A napokon najzrelejšia vrstva. Kráča pomaly. Preto, že to, čo chceli už odžili,ale aj preto, že rýchlejšie ich už údy, ktoré poznačili roky, rýchlejšie nepustia.
Skupín ľudí je tu viac. Šťastní zúfalci, živé mŕtvoly, beznádejní šťastlivci. Každý iný, ale v dave úplne rovnaký.
Ako kráčajú, život plynie spolu s nimi. Ale plynul by aj bez nich. Plynul by aj bezo mňa. Keby som tu nebola, život by nezastal, nehodil by spiatočku a nezačal mi hovoriť, že bezo mňa plynúť nebude.
Teraz tu som, ale raz nebudem. Moje vlasy raz vypadajú, telo vybledne, duša sa kamsi vytratí. Nejakí čas po mne zostane moja vôňa, spomienky na mňa budú živé a bolestivé. Ale ako sa bude vytrácať moja vôňa, vytratia sa aj spomienky na mňa.
Fotografie zblednú, dajú sa do krabíc, ktorú raz možno nájdu ďalšie generácie a budú na mňa pozerať, ako predka, po ktorom možno niečo podeddili, alebo ako len na ďalšieho človeka v rade ostatných.
Možno niekto nájde fotografie v digitálnej podobe, ktoré vymaže jedným klikom alebo len odloží do nejakej nepodstatnej zložky.
Teraz som tu, ale za pár rokov nebudem. Po rokoch sa zabudne, že som tu bola a ľudia sa naučia žiť aj bezo mňa. Najprv sa im to možno bude zdať ťažké, ale postupne si zvyknú. Musia. Život ide ďalej a nezastaví sa.
Raz po mne ostatne len zápis v matrike, zložka mojej zdravotnej karty, náhrobní kameň, ktorí sa aj tak raz rozpadne. Sveg existoval predo mnou a svet bude existovať aj po mne. Ale ja nežijem pre svet. Žijem pre okamih, kedy sa raz dostanem z labyrintu, v ktorom sa ocitne každý, ktore vkročí na tento svet. Labytint, do ktorého sme boli nasadení, aby sme v km naučili žiť   najlepšie ako vieme. Prestala som hľadať cestu von, von z labyrintu. To nie je mojou úlohou. Začala som v ňom žiť, ozaj žiť. Žiť realitou, takou aká naozaj je. Prestala som myslieť len na východ z neho. Na krátke okamihy, kedy sa snažím z neho uniknúť. Ktoré sú len zlomkom sekundy a šťastie prinášajú len krátko a bolesť za nimi ostáva dlho.
Naučme sa žiť v labyrinte, v ktorom sme. V takom, aký naozaj je. Bez toho, aby sme z neho unikali. Každým únikom sa dostávame len do iného labyrintu, z ktorého vedie cesta von len k ďalším labytintom.
Žime v labyrinte, ktorý končí len vo večnosti. Teda ak nejaká je. Ale z každého labyrintu vedie cesta von..
Už len preto verím, že večnosť existuje. Že existuje kľúč k otvoreniu každého jedného labyrintu, ktorý je v našom srdci, ktorí nás vedie k novým a novým labytintom, namiesto toho, aby sme žili v jednom, kde môžeme zažiť to najlepšie, ale aj najhoršie. To, čo nás každým dňom môže viesť k tomu, že aj keď si myslíme, že sme na tomto svete zbytoční, tak dobrovoľná smrť nikdy nebude kľúčom k otvoreniu niečoho, čo presahuje všetky labyrinty, do ktorých sme sa dostali....

*Natálka*