Prekliata láska

5.časť

Ležím sám v tmavej izbe, a jediné svetlo ktoré sa v izbe nachádza nie je svetlo nádeje... to už dávno vyhaslo. Svetlo pochádza z vianočného stromčeka. Žiadny darček, ktorý leží pod ním ma nepoteší. Jediné čo som si tieto Vianoce prial bola tvoja prítomnosť a tvoja úprimná láska, ktorá vychádza zo srdca a nie z úst. Boh je ako moja padajúca hviezda na nebi, v ktorom sa nachádzajú miliardy hviezd, ktoré sa aj tak tvojej kráse nevyrovnajú. Deň čo deň ho prosím o to, aby môj sen spravil skutočnosťou... aby urobil z nemožného možné. Myseľ mi vraví, že sen je iba hlúpym výplodom fantázie, a že sny sa dajú iba snívať... srdce mi však tvrdí, že nemám prestať veriť a snažiť sa ti to dať na javo. Môžeš ma mučiť... môžeš ma biť... ak budeš na konci sveta, ja pôjdem hladný... smädný... unavený... no srdcom presvedčený o tom, že sa oplatí bojovať... bojovať za nás... našu budúcnosť. "Miluje ho!" "Nie, nemiluje ho!" Dennodenne prebieha takýto slovný boj medzi mojím srdcom a mojou mysľou, a ja neviem... neviem ktorému z nich mám uveriť, a čomu mám veriť. Mám žiť v sebaklame alebo mám otvoriť oči a vidieť situáciu tak ako je? POVEDZ MI!