Chcem stáť, aj padať. Chcem sa smiať,
i plakať. Chcem s tebou byť,
i nechcem. Chcem žiť, ale chcem aj zomrieť. Také pocity vo mne zostali po dni s tebou. Bolo to také krásne, i také smutné zároveň. Najhoršie bolo prísť na to, že ty ma naozaj milovať nebudeš. Nemôžeš. Tvoje srdce patrí niekomu inému. To moje? To už dávno nevie, čo vlastne chce, a komu patrí. Chce ťa milovať, ale chce ťa aj nenávidieť. Chce ťa podporovať, chce ťa preklínať. Chce preklínať deň, kedy sme sa spoznali. To hovorí moje srdce. Hlava mi stále hovorí, aby som to nevzdával. Vraj to má zmysel. Ale ako moje oči videli, moje uši počuli a moje srdce cítilo, spolu prišli na to, že to zmysel nemá. Naďalej sa budem trápiť, alebo ťa nechám ísť? Stojím ale rútim sa. Moja zatiaľ nezlomená ale ohnutá duša padá. Padajú mi slzy. Padajú po perách, v ktorých je nakreslený úsmev. Prečo je tam úsmev? Veď sú to slzy žiaľu. Tak prečo sa usmievam? Má to nejaký zmysel? Chcem sa stebou prechádzať v nočnom ošatení. Chcem ťa bozkávať pod miliardami hviezdami nad našimi hlavami. Chcem ťa mať tak blízko pri sebe... čo najbližšie. Predstavujem si, ako sa hojdáme. Len ty a ja. V noci. Hojdáme sa nad priepasťou na samom konci sveta. Ak ti to poviem, spadnem z hojdačky a padnem do priepasti. Možno ma postrčíš. Len aby som ti dal pokoj. Padám. Padám na kolená. Padám k zaprášenej zemi. S radosťou po mne šliapeš aj s tvojou láskou. Som rád, že šťastie je na tvojej strane. Prajem ti to. Keď už tým šťastím nemôžem byť ja, nech je to ten, koho chceš. Snáď si aj ja raz vyberiem. Ale už nie teba. Snáď...♡
YOU ARE READING
Prekliata láska
PoetryMoje pocity ktoré už nechceli byť iba vo mne. Moje myšlienky ktoré museli vyplávať na povrch. Môj život, ktorý vám je k dosahu čierny na bielom...
