Som nahnevaný... som nahnevaný na svet... nahnevaný na bízkych, priateľov ale hlavne na seba za to, aký som hrozný človek. Som nahnevaný aj na to, že sa od teba nedokážem odpútať. Ale... ako by som sa mohol odpútať od toľkej krásy a toľkej dokonalosti? Je to scela nemožné. Aspoň pri mne. Som nahnevaný na rok márneho trápenia sa. Som nahnevaný, lebo ti to nedokážem povedať. Dokážem sa iba na chvíľu zapozerať do tvojích krásnych a výrazných očí. Zapozerať sa na tvoje krásne pery, a dokonalé obrisy tvojej prekrásnej tváre. Dokážem ťa počúvať hodiny. Dokážem... dokážem o tebe hovoriť nepretržite... nedokážem sa však odpútať od teba... skúšal som hocičo. No márne. Moje puto k tebe je nerozbitné. Prečo sa na mňa tak pozeráš? Ako keby medzi nami niečo mohlo vzniknúť? Ako by mohla tak dokonalá osoba ako ty milovať niekoho ako som ja? Nenápadne sa otočím, a chcem sa na teba pozrieť. V tom zbadám, že tvoje oči boli na mne skôr ako tie moje na tebe. Prečo to robíme? Má to snáď nejakú budúcnosť? Alebo sa na seba budeme naďalej iba pozerať a obchádzať sa ako dvaja nepriatelia?
YOU ARE READING
Prekliata láska
PoetryMoje pocity ktoré už nechceli byť iba vo mne. Moje myšlienky ktoré museli vyplávať na povrch. Môj život, ktorý vám je k dosahu čierny na bielom...
