Fotografka

XI

Práve som sa snažila natlačiť stan do obalu, aby som sa mohla vybrať na väčšiu prechádzku do lesa, keď mi rovno pred nohami pristál malý červený kamienok. Zarazila som sa a zmätene som ho zo zeme zodvihla. Poťažkala som ho v rukách. Otočila som sa, pomaly skenujúc okolie, no nenašla som nikoho, kto by ten kamienok mohol hodiť. Chvíľu som tam ešte len tak ticho stála, no keď som žiaden pohyb nespozorovala, pustila som ho naspäť na zem.

Už by som na tú celú záležitosť aj bola zabudla, no keď som sa znova dotkla látky stanu, moje prsty na nej zanechali červené odtlačky. Púšťa to farbu. A keď som sa na ten kameň znova pozrela zistila som, že na ňom naozaj bola dosť čerstvá farba. Alebo krv... Prikázala som svojej bujnej fantázií na chvíľu vypnúť, no nepodarilo sa mi to a tak som si začala predstavovať katastrofické scenáre všetkých typov, pričom som svoju činnosť niekoľkonásobne zrýchlila. Čím skôr som chcela byť v lese. Medzi stromami som sa cítila o niečo bezpečnejšie ako v strede otvorenej lúky.

Najprv ma to dosť vystrašilo, no keď sa pár minút nič nedialo, upokojila som sa. Pomalými krokmi som sa vybrala smerom k lesu a cestou som si opakovala, čo všetko mám na dnes naplánované. Veľa toho nebolo, no ak som sa nechcela unudiť k smrti alebo umrieť na chorobu zvanú Samota, musela som sa nejako zamestnať.

Keď som sa dostala k prvým stromom, už som sa uvoľnila úplne. Prehodila som si stan na druhé plece, no aj tak mi pri každom kroku udieral do batohu, ktorý mi nepríjemne štuchal do chrbta. Nebola som expert na skladanie improvizovaných spacákov a tak som kráčala s tým divným nepravidelným tvarom no bola som rada, že sa mi to tam aspoň nejako podarilo natlačiť. Začala som si ticho pohmkávať jednu z mojich cestovateľských pesničiek na doplnenie atmosféry, no po niekoľkých tónoch som musela prestať.

Niečo zašušťalo. Síce to ihneď zmĺklo, no bola som si istá, že som to počula. Zamrzla som na mieste a pomaly som pootočila hlavou na obidve strany. Skenovala som okolie, hľadajúc nejaký pohyb. Netušila som z ktorej strany to prišlo no cítila som, že tam niekto je a tentokrát som to naozaj nemienila vzdať.

Opatrne som sa vydala hlbšie do lesa, no už som všetky svoje zmysli sústredila len na tú príšeru, ktorá na mňa číhala. V duchu som rozmýšľala, kde presne mám v taške foťák a ako sa k nemu v prípade potreby najrýchlejšie dostanem. Keď som si spomenula, ako som ho večer zakrútila do mikiny aby som ho chránila pred prípadným nočným dažďom, hneď ma smiech prešiel. Túto možnosť som teda musela vylúčiť.

Vtedy moje koleno zasiahol ďalší malý kamienok, no tentokrát som už videla, z ktorej strany prišiel, takže som sa prudko otočila a zamerala som sa na najbližšie stromy. Snažila som sa nájsť niečo. Hocičo. Drobné zachvenie listov, čerstvo odlomený konár... Nič. Viem, že je tu. Cítim to. No kráčala som ďalej.

V zadnom vrecku som si cez džínsy nahmatala vyčnievajúci balík peňazí. Keby zaútočil, mohla by som ho podplatiť. V duchu som si zablahoželala za geniálny nápad, no keď som sa znova pozrela na krvavý fľak na pravom kolene, rozmyslela som si to. Nemohla som sa spoliehať na to, že sa nechá podplatiť. Mohol by ma pokojne zabiť a potom si tie peniaze vziať sám.

Pridala som do kroku a snažila som sa vyzerať uvoľnene, no bola som v strehu. Všetky svaly v tele som mala napnuté a aj keď to nerada priznávam, možno som sa aj trošku bála. Vreckový nožík. Áno, ďalšia možnosť. Nebadane som siahla dozadu do pootvorenej tašky a pevne som chytila moju poslednú záchranu.

Tentokrát som to naozaj počula. Niekde blízko mňa praskol konár. Bol naozaj blízko. Nožík som zovrela ešte pevnejšie a šikovne som z neho palcom zhodila ochranné puzdro. No poď. Nebojím sa. Zas predo mnou pristál kamienok, tentokrát o niečo väčší a skôr ako som sa stihla spamätať ma ďalšie dve zasiahli.

Chytila som sa za stehno a zasyčala som bolesťou. Potichu som zanadávala, no nezastala som. Vtedy som zreteľne začula rýchle kroky blížiace sa ku mne. V momente som vytiahla nôž a namierila som ho rovno na nepriateľa, ktorý ihneď zareagoval.

„Ohh, niekto je tu ozbrojený." uškrnul sa, ale bol viditeľne zaskočený mojou zbraňou. „Mimochodom, pomôžem ti s tým stanom? Je zle poskladaný."

„Panebože, Oliver!" S úľavou som zaklonila hlavu a chytila som sa za divo búšiace srdce za účelom upokojiť ho, no nejako to nezaberalo.

„Preferujem to druhé oslovenie, no to prvé mi tiež nevadí." Uškrnul sa a zobral mi stan z pleca. Začal ho vyťahovať a snažil sa nájsť miesto, kde sú stromy menej nahusto, aby ho mohol poskladať. Kľakol si k nemu na zem a začal ho pomaly oprašovať od neviditeľnej špiny.

„To... si bol ty?" Horko ťažko som to zo seba dostala, no môj mozog ešte stále nedokázal spracovať, čo sa vlastne stalo.

„Áno, bol." Postavil sa z podrepu a vytiahol z vrecka prak. „Kúpil som si ho včera. Čo myslíš, funguje?" Neprestával sa uškŕňať.

„Strať sa!" Udrela som ho päsťou do hrude a pokračovala som vo svojej ceste objavovať tajomstvá tohto lesa. A aj by som šla ďalej, keby ma po pár metroch nezastavil hlas toho šialeného idiota.

„Ten stan už nepotrebuješ? Dobre.. bude mi cťou spať v to-"

„Ej drž hubu..." Prevrátila som očami, no po úhľadne poskladaný stan som sa vrátila. Ešte som ho na pár nocí potrebovala.