III

213 28 6
                                    



„Ako ste sa dostali do týchto záhrad, mladá pani?" s úžasom si ma premeriaval mladý sprievodca, ktorý ma už istú chvíľu z diaľky pozoroval. Čakala som, že ma rovno vyhodí, no na moje prekvapenie sa tváril prívetivo.

„Objednali si ma, aby som pofotila sériu fotiek z kráľovskej záhrady na obálku nového časopisu." pousmiala som sa a naďalej som sa snažila pootočiť sýtočervenú ružu tak, ako to bolo v mojich predstavách. „Bude to niečo pre záhradkárov." ruža sa mi stále vzpierala v rukách a ja som začínala mať chuť vytrhnúť celý ten poondiaty ker aj s koreňom.

„Tak vy musíte byť veľmi dobrá fotografka! Do kráľovských záhrad sa dostanú väčšinou len ľudia, ktorí na to majú talent.... v peňaženke." uškrnul sa. Ako odpoveď som siahla do tašky, vytiahla som odtiaľ papierové vrecúško a podala som mu ho.

„Tu je niekoľko z mojich fotiek, no vôbec si nemyslím, že sú dobré." Lož. Nedočkavo mi ich vytrhol z ruky a začal si ich udivene prezerať. „Dostávam len veľmi málo ponúk, a keď mi prišiel mail od riaditeľa, rozhodla som sa prijať túto jedinečnú ponuku." Lož. Usmiala som sa nad jeho prekvapeným pohľadom.

„Nádhera..." zašepkal takmer nečujne. „Táto je nádherná!" Nahla som sa bližšie k nemu, aby som zistila o ktorej hovorí. Bola na nej Erikova manželka. Moja obľúbená. Len som sa pousmiala.

„Nazvala som ju Žena v bielom."

„Výstižné." zasmial sa. „Ten muž musí byť šťastný..." zasníval sa a mňa znova bodlo pri srdci. Mohli byť šťastní. Mohli. No namiesto toho, aby som niečo povedala som len prikývla.

„Obaja sú šťastní. Naozaj sa našli." Lož. Pri mojom povolaní som sa naučila klamať bez mihnutia oka. Niekedy som mala pocit, že by som dokázala oklamať aj detektor, no v tomto prípade som si taká istá nebola.

Zdvihol ku mne zrak a pozrel sa mi do očí. Chvíľu sme tam len tak stáli a nič sme nevraveli. Pousmial sa a ja som jeho pohyb opatrne skopírovala. V zelených očiach sa mu leskol obdiv a uznanie, na ktoré som už bola zvyknutá, no mala som pocit, že má táto pochvala väčšiu váhu ako akákoľvek iná. Bolo to nádherné, no pre mňa dosť nepríjemné. Pozeral sa na mňa, akokeby ma poznal. Desilo ma to. Už som si začínala myslieť, že ten trápny okamih nikdy neskončí, keď som zrazu začula niečí krik.

„Hej, Oliver! Neobdivuj ženy!! Spamätaj sa, o chvíľku tu máš ďalšiu skupinku!" No on sa ani len nemykol. Prerušila som očný kontakt, čím som celú situáciu urobila ešte trápnejšou, a odkašľala som si. Jeho pery sa roztiahli do ešte väčšieho úsmevu a nespúšťajúc zo mňa oči mi podal moju obálku s fotkami.

„Mal by si ísť." kývla som smerom ku kaštieľu, kde ho čakal jeho netrpezlivý kolega. Oliver sa obzrel a prikývol.

„Adiós, fotografka!"

Po jeho odchode som urobila ešte niekoľko fotiek, ktoré som si pred odchodom zo zvyku prezrela, a otočila som sa na odchod. Po niekoľkých krokoch som zrazu zastala a rozhodla som sa, že si posledný krát vychutnám výhľad na tú nádheru. Bolo to ako z rozprávky. Očami som prebehla po každej jednej rastline, až som napokon podišla k ruži, ktorú som fotila ako prvú. Poslednýkrát som prstami prešla po jej nádherných lupeňoch a pobozkala som ju na rozlúčku.

„Už nebudeš dlho žiariť. O to sa neboj, maličká."

*******

Kapitolku venujem svojej BFB (ona už vie) - ak sa mi ju podarí označiť, tak aj oficiálne :D A ak nie: Soňka, táto kapitolka je celá iba pre teba :D Užívaj si zvyšok svojho pobytu a zbaľ jedného s tých nerdov :D Šicke ti držíme palečky :D

Nezabudnite, že votík vždy poteší, tak isto ako krátky názor v podobe komentu alebo súkromnej správy :)

                        Ľúbi vás vaša Kukurička ♥


FotografkaWhere stories live. Discover now