Fotografka

IV

„Ty kokso, mne sa taaaak nechce!" Zavesila sa hnedovláska do štíhlej blondínky, ktorá ju ihneď odsotila.

„Si normálna? Veď mi pokrčíš košeľu!!" Odstrčená si poupravila bifľošské okuliare s čiernym hranatým rámom a naďalej sa venovala téme, ktorú doteraz húževnato rozoberali. Ich rozhovor zahŕňal okrem slov aj nadšené ujúkanie, frflanie a iné neľudské zvuky. Už mi to začalo pekne liezť na nervy, no aj napriek tomu som naďalej kráčala za nimi.

Vždy som mala rada tento park. Chodila som sem často – takmer každý deň. Niekedy som sa len tak prechádzala okolo veľkej fontány, inokedy som naboso vkročila do malého osviežujúceho potôčika alebo len tak sedela pod stromom a spomínala. No dnes som mala chuť počúvať rozhovory, ktoré mi pomôžu na chvíľku znova vkĺznuť do bezstarostného študentského života a znova si prehrať spomienky zo strednej.

„Máš už partnera na ples?" Ples. Tak dávno som nebola na školskom plese. Zo školy som odišla v druhom ročníku a vtedy som myslela len na to, že sa zbavím zbytočných povinností. Nikdy mi ani len nenapadlo, že mi to raz bude chýbať a už vôbec nie to, že použijem slovné spojenie bezstarostný študentský život. Vlastne som odišla kvôli tomu, aby som sa naplno mohla venovať práci. A zozačiatku sa mi to páčilo – byť sama sebe pánom.

„Ešte sa neviem rozhodnúť medzi Gabrielom a tým sexi blondiakom, ale už je to v procese!" Zašvitorila blondína, akokeby na tom nebolo nič nezvyčajné, no tá druhá zostala v šoku.

„Čože?! Ty myslíš Olivera??" Vzrušene zapišťala a takmer doslova prevalcovala svoju kamošku, ktorá sa na jej reakcií mimoriadne bavila.

„Áno, áno... Olivera s tým japonským priezviskom." Nemohla som sa ubrániť myšlienke na Lenku, ktorá vždy bola mojou najlepšou kamoškou. Bola to práve ona, s kým som viedla tieto prázdne rozhovory. A bolo to presne v tomto parku. Pred dvomi rokmi sme sem chodili veľmi často. Milovala som tie časy. Len ja, ona a Hector. Hector, ktorého som jej navždy vzala... Ahh, Kriste, už som zas pri tom!

Radšej som svoju pozornosť upriamila naspäť na nich. Myslela som si, že to len môj mozog vytlačil ich pišťanie do úzadia, no po chvíľke som zistila, že naozaj rozprávali tichšie. Chvíľu som napínala uši v nádeji, že aspoň niečo z ich tlmeného rozhovoru začujem bez toho, aby som sa k nim priblížila, no po chvíľke ich hlasy znova nabrali na hlasitosti. Netušila som síce o čom sa doteraz rozprávali, no momentálna téma bola ľahko uhádnuteľná.

„My píšeme dnes z matiky?! Si šialená?! Vôbec som sa neučila!!" Skoro mi odtrhlo uši.

Bifľoška ju chápavo pohladila po chrbte a obtáčajúc si jej blond kučery okolo ukazováka povedala: „Ver mi, aj ja by som radšej zomrela."

Ako na rozkaz som siahla do svojej veľkej športovej kabelky a nahmatala som foťák. Tvoje želanie je mi rozkazom.

*******

Wiiihh! Ďalšia kapitolka! Venujem úžasnej KatieAlretha ,ktorá vždy podporí a pomôže (a v neposlednom rade ťa nenechá samú v chatke na NaNoCampe :D :D že?)

Áno!! Camp NaNoWriMo! Poď s nami do spisovateľskej výzvy ♥ /prečítaj si na campnanowrimo.org/ Ak chceš byť so mnou vo virtuálnej chatke, napíš mi správu s tvojim prihlasovacím menom a pridám ťa do najlepšej chatky ever!! :D

                Objíma, Kukurica the motivator :D :D