Fotografka

VII

Sústredene som sa pozerala na sedadlo oproti mne a celou svojou bytosťou som sa snažila nepozrieť sa doľava. Darilo sa mi už dobrú polhodinu, no nedokázala som rozmýšľať ani plánovať čo bude ďalej. Vždy, keď som už nejakú myšlienku mala, moju myseľ prevalcoval pocit, že sa jeho pohľad ešte viac zintenzívnil. Práve keď som si predstavovala, ako mi podávajú medailu za úspešné ignorovanie otravného a nanajvýš nepríjemného pohľadu, som stratila nervy.

„Musíš na mňa čumieť, sakra?!" Strhol sa, no pohľad neodvrátil. Len sa jemne pousmial a pokračoval vo svojej činnosti. A keďže nemalo zmysel naňho vrieskať, rozhodla som sa doriešiť jednu z krížoviek, ktoré zakaždým začnem, no nikdy nedokončím, takže si pointu vtipu vždy musím domyslieť.

Na chvíľu ma zarazilo, že som mu zatykala, no nevyzeral že by ho to obzvlášť trápilo a tak som to ďalej ani neriešila.

Po niekoľkých minútach blbého zízania na prázdne štvorčeky som sa rozhodla zistiť, či je môj spolucestujúci aspoň nejakým spôsobom užitočný, keďže ako špeh očividne nevynikal.

„Japonský ostrov na tri." Otočila som sa naňho a aj keď by som to za nič na svete nepriznala, naozaj som to chcela vedieť.

„Hm??"

„Japonský ostrov na tri." Zopakovala som mu to hlasnejšie, no ešte stále nevychádzal z údivu, že ho prosím o pomoc.

„Nejaké písmenká?" Očividne sa mu podarilo zdolať prvotný šok a vnímať moju nevyslovenú, no očividnú prosbu.

„Posledné je E."

„Ane." Odvetil, akokeby to bola úplná maličkosť a naďalej skúmal moju tvár. Priznám sa, nečakala som že to bude vedieť. Vôbec to nepatrí k základnému vzdelaniu a Oliver vôbec nevyzeral ako... nuž ako bifľoš.

„No čum sem, kamoš." Natočila som sa k nemu celým telom a predklonila som sa s prísnym výrazom na tvári. „Bola by škoda nevyužiť ťa... vieš..." Síce som vyzerala neoblomne – ako vždy, no vo vnútri som tajne dúfala, že mi moju tvrdosť uverí.

„Ani to nedoplníš?" Nechápavo som sa naňho pozrela a tak sa mi to rozhodol vysvetliť, no najprv zagúľal očami. „Ani to nedoplníš?" Mávol rukou smerom ku krížovke, ktorú som medzičasom položila na sedadlo medzi nami. Odmietla som mu na to odpovedať.

„Podstata je, že potrebujem tvoju pomoc." Oznámila som mu a čakala som, že bude namietať, no on len prikývol. Na nič sa nepýtal, len prikývol. „Znamená to, že si ochotný pomôcť mi, nech je to čokoľvek?"

-------

Niekoľko minút na to som sa už pozerala na jeho chrbát a pozorne som ho sledovala, aby som nestratila signál. To by znamenalo veľké problémy. Teda preňho nie. On lístok narozdiel odo mňa mal. Stál na chodbe, pozeral sa von oknom a „užíval si výhľad", pričom natŕčal uši a snažil sa zistiť, kde sa asi tá slávna pečiatka vlakvedúceho nachádza. Čakala som, čakala, no žiaden signál neprichádzal.

Už som sa práve chystala vtiahnuť ho naspäť do kupéčka a hrubším spôsobom mu vysvetliť, prečo som mu nikdy neverila, no vtedy signál prišiel. Dva prsty. Urobil to šikovne bez toho, aby si to hocikto mohol všimnúť. Ani sa neotočil. Dva prsty na pravej ruke. Dúfala som, že mu môžem veriť. Nebola som si úplne istá. Doteraz som mu neverila vôbec, tak prečo by som práve teraz mala? Lebo mi pomohol doplniť dve políčka v seniorskej doplňovačke?

Videla som, ako sa mu napli všetky svaly na tele a nervózne zamával rukou, aby som si jeho signál všimla. Fajn. Teraz, alebo nikdy. Niežeby som sa rozhodla veriť mu, len som nemala inú možnosť. Musela som sa konečne pohnúť, inak by ma ihneď chytili. Dva prsty na pravej ruke sa za okamih zmenili na jeden a ja som vedela, že už nemám veľa času. Lepšie povedané žiaden. Jeden prst na pravej ruke. Jedno kupé doprava. Musím bežať doľava.

Vyskočila som zo sedadla a rýchlym krokom som vykročila smerom doľava po chodbe. Keď som zabáčala, ešte som počula Oliverov hlas, ako pokojne vysvetľuje vlakvedúcemu, že sa ihneď vrátim. Aspoň v niečom bol dobrý.

Vbehla som do záchodovej kabínky a zabuchla som za sebou dvere o ktoré som sa oprela. Zvládla som to. Srdce mi divo bilo a moje pľúca sa išli od námahy a psychického tlaku roztrhnúť. Nie. Nie teraz. V duchu som prikázala mojej úzkosti aspoň na chvíľu ustúpiť a napodiv sa mi to tentokrát aj podarilo.

Keď som cez malé okienko videla blížiacu sa stanicu, rukou som sa dotkla kľučky pripravená vyštartovať, a keď som začula škripot brzdiaceho vlaku, už ma nič nemohlo zastaviť.

Bežala som ako o život, aj keď to vôbec nebolo nutné. Už môj lístok – nelístok nikto neriešil. No predsalen. Bol to zvyk, ktorý som dodržiavala. Akési moje pravidlo. Pokrstiť svoj nový domov prvým behom.

Bežala som dlho, až sa zo stanice stal len drobný bod v diaľke. Nech ťa teraz aspoň týždeň nevidím. Teraz budem Doma. Opakovala som si, že je to môj nový domov, aj keď som tomu vôbec neverila. Neverila som, že niekedy nejaký domov vôbec mať budem. Zastala som na rohu a v predklone som sa snažila rozdýchať tento minimaratón, nevšímajúc si pohľady neznámych ľudí, keď sa na mňa zrazu niečo zavesilo.

„Ty máš ale kondičku!"Niekto.

„Čo tu, dopekla robíš?!" Zrúkla som na svoj polomŕtvy prívesok a vystrela som sa. „Mal si zostať vo vlaku! Boli sme dohodnutí!"

Unavene sa uškrnul a držiac sa za boľavý hrudník zo seba vykoktal: „No - to iste! A ty – si celú srandu – užiješ bezo mňa..."

*******

Dobre, priznávam! Som strašný človek! :D Táto kapitola je dvakrát tak dlhá, ako tie doteraz... Trošku som sa do toho vžila a nedokázala som prestať, tak mi to odpusťte... a je dosť možné, že mi horia prsty... alebo že sa onedlho zapália. :D

               Vaša Kukurica s iskriacimi končekmi prstov vás nadovšetko miluje ♥