Krátke príbehy Azerothu

Krátke príbehy Azerothu IX.

Praskanie podlahy vypáčili elfa zo snov. Prudko sa posadil a rozospatými očami ťažko spoznával osobu v dverách. Bola malá a v rukách stískala svietnik s troma sviecami, ktoré boli jediným zdrojom svetla.
„Kľud, to som ja, Erosen..."
Ticho podišla k stolíku vedľa postele a položila horiace sviečky. Zložila si kapsu a malátne sa zviezla na kraj matracu. Pretierala si oči, keď jej do hlavy udrelo niečo mäkké. Premiestnila zrak na elfa s rozpustenými vlasmi a nahou hruďou, ktorý držal v ruke vankúš: „Kde si bola, ty blbka?!"
„V Brille...hovorila som, že tam chcem ísť."
„Chcem a odídem je rozdiel, mŕtvola!" ospalo po nej zručal a napravil sa, aby sa chrbtom opieral o čelo postele, „a navyše si bola preč skoro týždeň."
„Prepáč," na ňu až moc skleslo prehovorila, „ale veci sa trocha skomplikovali."
„Veci...hm...aké? Ožrala si sa na letnom festivale?"
„Drž hubu, elfisko!" opätovala mu jeho škaredý tón a postavila sa.
Zložila zo seba tmavohnedý plášť a odhalila prefačované rameno, pričom gáza z runovej látky na hrudníku mala slúžiť ako tričko. Sebrezovi sa oči rozšírili strachom: „Čo sa ti stalo?"
Odlepil nahý chrbát od dreva a vyskakujúc na nohy, prešiel k nej. Ruky jej spočinuli na ramenách a zelené oči si ju obzerali od hlavy po päty. To isté robili aj oči Erosen, lebo deficit trička ju trocha vyvodzoval z miery.
„Zacharian sa najedoval, že som mu nedoniesla koňov na čas."
„Panebože," Sebrez zaklonil hlavu do tmavého stropu, „nakoniec dobre, že si odišla."
Výčitky, ktoré mal pre ňu pripravené si odpustil, pretože mal o ňu strach. Naposledy, čo ju niekto doriadil, bola mimo pol roka.
„To ste spolu bojovali?"
„Áno," radšej odstúpila krok, aby ukončila relatívne intímnu situáciu a sadajúc si naspäť na posteľ, začala vyprávať príbeh o gentlemanskom taurenovi a rozhnevanej rogúne.
Sebrez ju pozorne počúval. Kýval hlavou a sledoval jej modré oči, ktoré sa i tak v malom svetle výrazne leskli. Po tomto rozhovore obaja upadli do spánku. Sebreza čakal ďalší ťažký deň a Erosen cestovala pešo. Nehovoriac o tom, že po ceste do Deathknellu ju pristavil Gordo, zošitý strážca, ktorý potreboval nazbierať trochu tmavej buriny pre nejakého lekárnika...

„Ľudia," ozvala sa Korya a kľakla na kolená, „mám dosť..."
„Som rada, že si to dnes neprehnala s krvou," ozvala sa nočná elfka a zložila si prilbu z hlavy.
Jej spotené líca dostali ľadový šok. Rozpustila si modrý cop a trepala prstami pri korienkoch, aby aj tie trocha ochladila. Popritom reflexné oči nasmerovala na Evadesa s Kazraxom, ktorý kráčali k nim. Lučištník sa zohol sa ku Koryi: „Si v poriadku?"
„Jasné, len som dostala zabrať...keby ten idiot rýchlejšie liečil."
„Nebola si jediný tank," ozval sa za ich chrbtami pevný hlas a osoba pristúpila bližšie k nim, „a ja som nebol jediný liečiteľ, tak ma z ničoho neobviňuj."
Vysoký elf s dlhými svetlozelenými vlasmi v majestátnej koženej zbroji a s ešte majestátnejšiou zbraňou v podobe nablýskanej palice. Bola z tmavého očarovaného dreva, na ktorom sa pohupovali pierka sfarbené do šedej farby. Bol to ten elf, s ktorým sa nejakú dobu dozadu Kazrax, nadratý ako delo, začal zhovárať v Dalaranskej krčme.
„Proste si mal byť rýchlejší, Nechme."
„Nebuď citlivka," odpovedal kľudne aj napriek tomu, že ona sršala podráždenosťou.
„Sklapni, socka," strelila po ňom, no hneď vzápätí zaskučala bolesťou, „museli ste ma nechať toľko krát umrieť?"
Znova sa ozval liečiteľ: „Je tu predsa ten váš známy paladin, prečo ťa neliečil on?"
„Ježiš, je to len nejaký draenei, ktorého sme zachránili. Jak som mohla vedieť, že je v našom spolku? Nenosí nad hlavou meno ani názov guildy v zátvorkách," štekla po ňom.
„Dobre," muž z Darnassusu odvrátil tvár, „nejdem sa s tebou hádať. Nie je môj problém, že na nájazd do Ulduaru prišlo toľko málo ľudí."

Korya stíchla a šúchala si polámané rebrá. Sedeli tam hodnú dobu, kedy sa väčšina členov vytratila na okrídlených zvieratách. Posledný zostal spomínaný paladin a nejaký človek, čo sa s ním zhováral. Človek, ktorý pokiaľ si dobre spomínam bol bojovník a tiež vyzeral zničene. Po chvíli aj on nasadol na ebenového griffona a už ho nebolo. Fialová bytosť si pretrela vysoké čelo a následne sa obrátila na skupinu.
„Celkom zaberák, čo?" zasmiala sa Lanathiel na paladina.
„To áno, minimum členov sa uráčilo prísť, bude to chcieť pár dní oddych," prišiel k nim a mohutne sa nadýchol, „volám sa Saphyrus."
„Teší nás," nočná mu venovala ešte širší úsmev, „ani sme sa ti predtým nepredstavili."
Lanathiel ukazovala prstom na každého z nich a hovorila mená. Draenei sústredene prikyvoval a očami sa zoznamoval. Všetci sa na neho milo usmiali, len Kazrax s nezáujmom prestupoval z nohy na nohu: „Šiel by som sa ožrať."