Krátke príbehy Azerothu

Krátke príbehy Azerothu IX.

„...Sebréééz!" zamávala mu žena a on z dverí kostola jej išiel naproti.
Venujúc jej úsmev, podišiel k nej: „Ahoj Maquell."
Jediná osoba, s ktorou rád pokonverzoval v Deathknelli. Vysoká asi ako Erosen, s handrami zvyčajne červených farieb s odhaleným bruchom. Končeky plavých vlasov sa jej ladne dotýkali ramien a žltým pohľadom vždy naňho príjemne pozerala. Bola milá a ako zvyknem hovoriť, zachovalá. No nedala sa vyrovnať Erosen... to snáď nikto. Avšak na krku mala nové, nepekné podliatiny. Elf sa na ňu zamračil: „Čo to máš to tam máš?"
„Ále nič," uhla mu pohľadom na fádnu trávu po ich ľavici, „menšia hádka so zákazníkom."
„Aha a to je dôvod na škrtenie?" naštvane nadvihol obočie, stisol pery a uvedomil si, že vlastne ani nevie, ako sa Maquell živý.
Pokrčila ramenami a než sa Sebrez stihol spýtať na jej povolanie, prerušila ho: „Kedy sa vráti Erosen? Už niekoľko dní je preč."
Ešte väčší hnev pohltil jeho myseľ a on prekrížil ruky u hrude: „Netuším, tá krava mi ani nepovedala, že ide preč."
Žena sa nahlas rozrehotala, až sa chytila za brucho. Neraz si všimol podobnosť týchto dvoch osôb. Alebo len možno nepoznal dosť nemŕtvych žien.
„Erosen si vždy robí, čo sa jej zachce. Pochop," tvár jej trocha zvážnela.
„Dobre, ale nechať ma tu v štichu..."
Rozložila rukami náramne dôležito: „A je ti tu zle?"
„No," odkašlal si, nechcel ju totižto uraziť, „nie je mi tu ani dobre."
„Tak ako...nedivím sa. Samotný Quel'dorei zo Silvermoonu v zatuchnutom rodisku undeadov."
Uškrnul sa a žmurkol na ňu: „Anu belore dela'na."
„No môjti bože! Nikdy som Thalassiančinu nepočula, aspoň nie priamo z úst elfa. Znie to tak vznešene."
Sebrez sa pustil do ešte väčšieho rehotu. Opäť sa mu ukázalo, že Maquell vie zlepšiť náladu.
„Vlastne, ak to chceš konkrétne narodil som sa v časti dnešného v Ghostlandu."
„Zaujímavé," na chvíľku ruky založila v bok a potom vykročila, „smer krčma!"

„...tu máte," obsluhujúci Dannal doslovne šľahol jedlo pred nich.
„Diky," odfrkol mu Sebrez.
„Vidím, že si sa už trocha adaptoval," Maquell sa napravila, sledujúc svoj obec.
„Nemá cenu sa tu s niekým rozprávať pekne," poobzeral si tavernu, ktorá bola plnšia než normálne, „až na teba."
„To mi lichotí," pousmiala sa a obzrela si Sebrezovu porciu.
On ju napodobnil. Nevyzeralo to ani zďaleka tak dobre, ako jedlo trebárs v Orgrim...vlastne kdekoľvek. Dedina, i keď bola domovom mnohých začínajúcich nemŕtvych, stále bola veľmi biedna. Elf znechutene pozeral na niečo, čo vraj bolo trhavé mäso s dusenými klobúčikmi lesných hríbov. Trpasličie čierne pivo, ktoré chutilo ako zo spodku suda. Katastrofa. Sebrez s nespokojnou grimasou vzal vidličku a napichol si prvé sústo.

„Bože, netvár sa tak," ozvala sa Maquell a medzi prsty vzala surové baranie mäso, „na toto si si ešte nezvykol?"
„Za tie dva týždne?" zdvihnuté obočie mu vytvorilo tri podlhovasté vrásky na čele, „na obsluhu, áno. Na jedlo, nie."
„Zvykneš si. Nezabúdaj, že na tomto mieste sa moc varené mäso neje, neočakávaj gurmánstvo. Možno by som sa aj stavila o to, že si jediný, komu tu jedlo tepelne spracovávajú."
„No to ani náhodou! Nebudem si na toto tu zvykať. Dúfam, že až tak dlho tu nebudeme, aby som to stihol."
„Si akýsi moc ubručaný odkedy odišla," Maquell si hodila kus mäsa konečne do úst a začala spokojne prežúvať.
Sebrez by sa bol aj povracal, keby nemal skúsenosti. Barania krv jej stiekla z kútiku úst a ona si ich rýchlo pretrela: „To je idiot ten Dannal! Keby to mäso aspoň nechá poriadne odkrviť."
„No len nebuď nabručaná," hodil na ňu elf s úsmevom a zvalil obsah taniera dobrovoľno-nedobrovoľne.
Hlad mu stískal žalúdok už niekoľko hodín, no nemal čas sa ísť najesť. Snažil sa prísť svojmu výcviku na kĺb a nechcel sa zdržovať obedom, ktorý je tak hnusný, že ho bol schopný zjesť len vyhladovaný. Únava naňho doľahla, tak ako každý deň. Deň, strávený v kostole spolu s kopou zombíkov, ktorých mohol nazývať spolužiakmi. Rozlúčil sa s Maquell a vypochodoval pomaly schody hore. Padol do postele a s tvárou otočenou na prázdnu polovicu vedľa seba zaspal...