Just until today//taekook

x2x

Unavený zo školy sa ženiem rovno do kaviarne. Nieje to žiaden prepych, len malý, rodinný podnik. Za pultom stáva milá pani, ktorá to tu celé vlastní. Keďže tu už nejaký ten piatok chodievam, dovolím si povedať, že ma celkom pozná. Najčastejšie si dávam karamelové macchiato, pretože mám rád všetko, čo obsahuje karamel.

Už zvonku si všimnem, že tam je nemalá rada. Úplne bez problémov si to namierim až k pultu, kde ma čaká, tak ako vždy, moje macchiato. Na pani som sa ďakovne usmial a siahol som si do vrecka po peňaženku. Ihneď som sa zdesil, keď som zistil, že nemám pri sebe peňaženku ani obyčajné drobné. Toto sa mi ešte nestalo, tak som nevedel, ako mám reagovať.

,,Nemáš mi čím zaplatiť?" Milo sa na mňa usmiala. Bolo mi jasné, že nebude nahnevaná, no mne to bolo celkom trápne.

,,N-nie, nemám peňaženku. Z-zajtra vám tie peniaze donesiem." Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, veď ju nosím vždy pri sebe.

,,To je v pohode, ja to za neho zaplatím," povedal človek stojaci za mnou. Jeho krásny, hrubý hlas zapríčinil to, že sa mi rozochveli ruky i nohy.

Keď som sa na neho otočil, nezmohol som sa ani na slovo. Jeho tvár mi bola nejakým spôsobom povedomá, no to som teraz riešiť naplánoval.

Majiteľ toho krásneho hlasu zatiaľ zaujal moje miesto pri pulte a vytiahol si svoju peňaženku. Ja som na neho stále iba udivene pozeral, no najviac ma prekvapilo to, že vybral sto eur, ktoré aj položil ku kase. Zarovnal si ostatné bankovky, zatvoril peňaženku a dal si ju do vrecka svojich značkových nohavíc.

,,Prepáčte pane, ale dali ste mi veľa. Tá káva stojí iba 4,56€."

,,Tak mi dajte ešte raz to isté, čo mal on. Zvyšok si nechajte." Tak ten musí byť veľmi bohatý, keď nechá deväťdesiat eurové sprepitné.

,,To ste nemuseli robiť, ale ďakujem. Peniaze vám zajtra, alebo ešte dnes vrátim." Zobrali sme si svoje kávy a ustúpili trochu na bok.

,,Žiaden problém, neďakuj. Nemusíš mi ani nič vraciať." Voľnou rukou, v ktorej nedržal kávu, si prebehol pomedzi vlasy a jemne sa pousmial.

,,Ako vám to potom mám oplatiť?" Trochu mi prekáža, že mu vykám, veď je rovnako starý ako ja, možno má o dva-tri roky viac.

,,Nijako? Nerob si s tým starosti a zabudni na to. Spravil som to z vlastnej vôle."

,,Dobre teda, ešte raz ďakujem." Povedal som trochu zahanbene. V rukách som stále držal svoje Machiato, z ktorého ešte nebolo ani raz odpité, zatiaľ čo to jeho bolo už iba v polovici.

,,Za nič. Rád som ťa spoznal, no už musím ísť." Potlapkal ma po ramene a otočil sa k východu.

,,Mimochodom, máš super vkus na kávu." Dodal a zmizol vo dverách. Nad jeho poznámkou som sa len pousmial.

Netuším, či ho uvidím znova. Vlastne ani netuším, či ho znova vidieť chcem. Ale jediné čo viem je, že si potrebujem prevetrať hlavu do lesa. A to hneď.

______________

Annyeong *-*