Zrkadlo

5. Kapitola

,,Pokiaľ viem Nikki s Gabbie nemajú žiadne sesternice. " neveriacky na mňa pozrie. ,,Ich rodičia, ktorý mimochodom nemali žiadnych súrodencov zomreli ešte keď boli malé. Takže? Kto si?" Ups, mam problém. Čo mu mám povedať? Očividne o tých dvoch vie veľa, takže sa neoplatí vymýšľať si lož súvisiacu s nimi. Ostáva sa ho len spýtať to iste čo sa spýtal on mňa. ,,A kto vlastne si ty?" narovnám sa a zdvihnem hlavu. Stojím pri ňom rovná ako pravítko no stále je vyšší. Aspoň dúfam, že na mne nie je poznať úzkosť. ,,Pýtal som sa prvý," pozrie na mňa tými neodolateľnými očami. ,, Ale vlastne, som Thomas." Keď na mňa hľadí, všímam si ako sa jeden kútik jeho úst pohne do nepatrného úsmevu. Je oblečený veľmi vznešene, no všímam si to až teraz. Modrý kabátik mu lemuje zlatá obšívka a jazdecké nohavice mu sedia ako uliate. Akoby asi vyzeral keby nemal ten kabát? Určite veľmi príťažlivo. Teda to vyzerá aj tak. Nikdy som takého krásneho chlapca nevidela. Niežeby som sa veľmi zaujímala o opačne pohlavie, v domove ani nemám veľa príležitosti. Sme dievčenský decký domov, chlapčenský Good Father je o ulicu ďalej. Bola som tam len zo dva krát. Veľa príťažlivých chlapcov tam teda nie je. Väčšinou sú tam vychrtlý hnedovlasý chlapci ktorý majú vždy zachmúrený výraz. No Thomas je iný, vôbec nie je vychrtlý a jeho úsmev vyvoláva vo mne neopísateľný pocit. Je také ťažké prestať na ňho hľadieť. ,,A ty si..?" vytrhne ma z úvah o ňom. ,,Lucy." ticho odpovedám. ,,Lucy Reyová." ,,Teší ma Lucy Reyová." vraví. Prekvapuje ma jeho zdvorilosť. Usmejem sa na ňho. ,,A povedala by si mi konečne čo tu tak neskoro robíš?" ,,Chcela som sa len prejsť, nemohla som zaspať Ale myslím, že by som sa už mala vrátiť." Obaja vykročíme späť do zámku. Chvíľu len mlčky kráčame, no keď dorazíme k dverám obaja sa zastavujeme. Ticho na seba hľadíme, no ja to tento okamih prerušujem. ,, Ďakujem, že si ma odprevadil." hovorím prvé čo ma napadne aby som nevyzerala ako nemá. Mohol by si to robiť častejšie. Mohol by si ma sprevádzať aj celý život ako osobný strážca, vôbec by mi to nevadilo. Chcem mu povedať tieto slová. No namiesto toho iba pokračujem: ,,Ďalej pôjdem sama, nechám ťa dokončiť nočnú smenu stráže." on sa na mňa len udivene pozrie. ,,Patríš predsa do nočnej stráže." dopoviem a doširoka sa usmejem. Vstúpim do zámku a vzápätí za sebou zabuchnem dvere.

***

Prebúdzajú ma ostré slnečné lúče ktoré na mňa dopadajú priamo cez otvorené okno. Ležím v mäkučkej posteli, a pamätám si len, že po mojej nočnej prechádzke som už nemala problém zaspať. Zaspala som hneď ako som si ľahla späť na lôžko. Porozhliadnem sa po izbe, no nikde ani nohy. Postele v ktorých spali dievčatá sú ustlané a ja som tu ostala sama. Vstanem z postele, mám na sebe ešte stále tie modré šaty ktoré som dostala od niekoho neznámeho. Sú už trochu pokrčené, ale stále sú pekné. Narovnám sa a vyjdem z izby. Zídem po schodoch a ocitnem sa v miestnosti do ktorej sme vstúpili hneď po príchode. Samozrejme bola som tu aj cez môj nočný výlet. Miestnosť sa teraz javí úplne iná. Na mramorovej podlahe nie je ani jediný fľak. Veľké portréty ľudí visia na stenách a ich pohľady sa na mňa nevraživo pozerajú. Strasie ma. Všetko tu pôsobí tak živo. Veď aj kvety vo váze voňajú viac ako prirodzene. Rýchlo otvorím dvere, naskytne sa mi znova nádherný pohľad na záhradu. Na rozsiahlej tráve je posedenie. Pri stole sedí pár ľudí a raňajkuje. Všimnem si ako na mňa Nikki máva rukou a volá ma aby som si išla sadnúť k nim. Okrem nej pri stole sedia aj Georgie, Sam, Michaella, Gabbie a nejaké dievča. Zaujme ma na nej jej neobyčajná krása. Lesklé hnedé vlasy jej siahajú až po pás a modré oči do mňa zabodávajú svoj pohľad. Presne ako tí ľudia na obrazoch. No tieto oči sú trochu iné, niekoho mi pripomínajú. Ale koho? Ja si sadnem a dievča sa usmeje svojimi žiarivo bielymi zubami a povie: ,,Dobré ráno Lucy." Ona vie moje meno? Hodím spýtaví pohľad na Nikki a Gabbie, no ona pokračuje. ,,Som Julia. Viem, že ste všetky trocha zmätené," pozrie na mňa a potom aj na Georgie, Sam a Michaellu, ,, ale musíte nám ešte raz povedať ako ste sa sem dostali." už nepôsobí tak šťastne, jej a aj pohľady Nikki a Gabbie sú už zachmúrené ,,Je to dôležité. Naozaj veľmi dôležité." ,,Ako som už hovorila, prešli sme cez zrkadlo." poviem. ,,Lucy ho niekto poslal. A tak sme si ho dali do izby..." pokračuje Michaella až kým nedorozpráva celý príbeh. ,,Viete kto vám ho poslal?" pýta sa Julia. ,,Nie." odpovedám a komorná predo mňa položí tanierik s omeletou a olivovým šalátom. Ochutnávam ho, jeho chuť je výborná. S vajíčkovou omeletou sa fantasticky dopĺňajú. Vidím, že aj ostatným chutí. Sam ma s plnými ústami dopĺňa: ,, V škatuli boli ešte štvore šaty. Pravdepodobne boli určené pre Lucy. No ona nám ich dala, ale jedny si nechala." Sam ukazuje na šaty ktoré mame oblečené a Julia si ich pozorne prezerá. Potom dvihne hlavu. ,,Tento materiál je úplne bežný a nie je ničím špecifický. Kúpite ho tu prakticky na každom rohu." hovorí. Chvíľku je ticho no potom Georgie prehovorí. ,,Na tej škatuli bola napísaná len adresa nášho domova a jej celé meno." ukáže na mňa. ,,Lucy Reyová. No nepredpokladám, že by vás to mohlo zaujímať." ,,Počkať. Reyová?" zadiví sa Gabbie a začne listovať vo veľkej knihe ktorú ma položenú pri tanieri s raňajkami. Po chvíli sa na nás pozrie. ,,Rey znamená v starej latinčine kráľ, čiže Reyová je niečo ako kráľova, alebo kráľovná. U nás priezviská znamenajú to čo robíme. Nemáme na výber. To čo bol náš otec musíme byť aj my. Ale to potom nie je možné." odmlčí sa. ,,Asi ide len o náhodu." hĺbavo povie Julia a poťahuje si pri tom spodnú peru. ,, Kto sú tvoji rodičia?" Neznášam keď sa ma to niekto pýta. Som sirota, väčšina ľudí to vie. No aj tak ide o citlivú tému. No nielen pre mňa. Ale aj pre ostatne tri. Ja som svojich rodičov nepoznala, no Sam áno. Samantha Steelsová prišla do decáku keď mala dva roky. Jej rodičia zahynuli pri teroristickom útoku v metre a ona nemala žiadnych príbuzných. Tak ju pridelili k nám. Michaellu Starkovú priniesla jej sestra. Teta Cornellia hovorila, že jej matka zomrela pár dni po pôrode. Jej sestra zaklopala na dvere domova s malou Michaellou v naručí. Vravela, že sa o ňu nedokáže postarať. Jej sestra bola údajne nadrogovaná a mala v sebe niekoľko promile alkoholu. Umiestnili ju do protidrogovej liečebne. Pred pár rokmi sa Michaella snažila o nej niečo zistiť. Dozvedela sa len jej meno, Kelly. Volala aj do liečebne, no tam jej povedali, že Kelly sa zbláznila a pred piatimi rokmi zomrela. Michaella sa s tým zmierila celkom dobre. No a Georgie Redroseová? Ju ako bábätko našla polícia v rozbitom dome kde zároveň našli aj obeseného jej otca. Matku nenašli a ani žiadnych príbuzných, preto ju poslali k nám. Boli toho plne noviny a Georgie jeden výtlačok našla keď sme sa hrabali v našich spisoch v Good Mother. Tu udalosť si nepamätala, veď bola ešte malá a keď to zistila odmietala jesť a piť. Ležala len v posteli. Časom jej zohnali psychológa a ona sa s tým začala zmierňovať. No však ja som svojich rodičov nevypátrala. V košíku v ktorom ma so mnou bola len mala menovka na ktorej bolo napísane moje meno. Lucy Reyová. Nič viac. Snažila som sa nájsť v okolí Los Angeles, kde je náš domov, nájsť niekoho s podobným priezviskom ako mám ja. Ale nikto taký nebol. Preto na Juliinu otázku ľahko odpoviem. ,,Neviem." ,,Všetky štyri žijeme v deckom domove." dopĺňa ma Sam. ,,To je niečo ako útulok pre deti." mrmle si Gabbie. Všímam si Juliin zhrozený pohľad. Potom Michaella začne vysvetľovať čo je to decký domov, a nakoniec vysvetľujem ja ako som sa tam dostala. ,,Ale, to nie je možné!" zhrozí sa Nikki a vymení si s Juliou zmätený pohľad. ,,Bola by tu jedna možnosť..." hovorí nám. ,,Nie, to určite nie." preruší ju Julia. No Nikki pokračuje. ,,Kedysi veľmi, naozaj veľmi dávno v našej krajine bolo veľa zrkadiel cez ktoré sa dalo prechádzať do vášho sveta. Každý občan také mal. Ľudia s nášho sveta si vymieňali veci, poznatky a recepty s vami. No potom prišla iná doba. Všetky zrkadlá boli zničené a ak si niekto také zrkadlo ponechal, zabili ho. Postupom čašu už neostali žiadne zrkadlá a ich výroba zanikla. Ostali len ostatné ktoré odrážali váš odraz. Nič viac. No keď pred 14 rokmi na trón nastúpil nový kráľ niečo sa zmenilo. Ľudia dostali nádej. Snažil sa obnoviť recepty na výrobu kúzelných zrkadiel. Všetko bolo na dobrej ceste aby sa zrkadla začali vyrábať znovu. Ale vždy musí byt nejaký háčik," Nikki sa odmlčí. Pozrie na nás ostatné a pokračuje. ,, Kráľovná otehotnela a keď sa jej narodila mala princezná, ochorela. Podľa všetkých kráľovských lekárov sa táto choroba, pravdepodobne spôsobená nejakým jedom, dala vyliečiť len rastlinou Leucanthemum montis, čo je teda druh margaretky horskej ktorá rastie len v čiernych horách. Ešte v ten deň ako sa kráľ dozvedel čo sa kráľovnej stalo, sa on a jeho hlavný radca, jeho lordstvo," Nikki sa posmešne uškrnie, ,, lord Marcus vydali hľadať tento kvet. No však o dva dni sa vrátil len Marcus. Bez kvetiny. A bez kráľa. Všetkým povedal, že sa stala nehoda a kráľ spadol zo skaly pri tom ako sa snažil nájsť tú prekliatu rastlinu. Kráľovná do týždňa podľahla chorobe a zomrela. Princezná záhadne zmizla. Marcus s toho obvinil jej opatrovateľku a dal ju popraviť. Keďže všetci členovia kráľovskej rodiny boli mŕtvy, vlády sa schuti ujal Marcus. Dal zničiť všetky doposiaľ nájdené poznatky o tvorbe kúzelných zrkadiel a prísne zakázal hovoriť o tejto udalosti. Každý kto sa o nej čo i len slovkom zmienil skončil na šibenici. Číže práve som porušila zákon." zasmeje sa Nikki. ,,Koľký to dnes bol?" pozrie sa na Gabbie a obe sa znova zasmejú. ,,Lucy koľko máš rokov?" spýta sa ma Gabbie. ,, Trinásť." odpoviem. Snáď si len nemysli, že som to mŕtve dieťa. ,,Ale, to by potom všetko vysvetľovalo, čo ak je ona to malé dieťa ktoré zmizlo?" pýta sa. Fajn, tak si to asi mysli. Ale, to ju čoskoro prejde. Ja určite nie som žiadne dieťa z nejako sveta za zrkadlom! To je úplná hovadina.
Ale čo ak som?
,,Prosím ťa, netrep." zagáni na ňu Julia. ,,Ak sa o to dieťa postaral Marcus nepomohli by mu ani všetci svätý aby prežilo." ,,Ale čo ak?" namieta Nikki. ,,Preberieme to neskôr." otrávene povie Julia a podá mi misku s olivovým šalátom aby som si pridala. Popri tom ako si naberám, si všimnem ako k nám kráča postava. Chlapec. Už som ho videla je to predsa strážnik Thomas. Podíde k stolu a usmeje sa na nás. Potom sa zhone k Júlii a dá jej bozk na líce. Už je to jasné je to jej priateľ. Čo som si myslela, že by taký krásny chlapec ako je on čakal cely život len na mňa? No však Julia sa na ňho len usmeje a povie ,,Dámy predstavujem vám môjho brata lorda Thomasa." Usmejem sa naňho a on na mňa tiež. Ale v tom si to uvedomím. Povedala predsa lorda Thomasa. On je lord. Nie nejaký strážnik ako som ho včera nazvala. V momente som červená ako paprika. A všetci to vidia. ,,Lucy? Zjedla si niečo štipľavé?" udivene sa ma spýta Georgie.