Neovládateľné

13. kapitola💦

Tinna

Keď nastal ten osudný deň, natlačili sme všetko do kufrov a nasadli do autobusu. Ten nás zaviezol na letisko. V lietadle sa nás mama snažila zabaviť nejakými hlúpymi hrami ,na spríjemnenie cesty'. Na Michaela to zaberalo, ja som ju však ignorovala. Mama sa na mňa smutne pozrela a otvorila ústa a chcela niečo povedať, ale potom ich zase zatvorila a otočila sa na druhú stranu. Po chvíli povedala:
"Ehm... Tinna, vieš, ja som musela usporiť dosť peňazí, aby som zaplatila školu a..."
"To je súkromná škola?"
"No, áno, chcela som, aby ste mali čo najlepšie vzdelanie. Volá sa Mellrichstone Academy a je to najlepšia škola v Írsku."
"Znie to dosť snobsky." zahundrala som.
Mama moju poznámku ignorovala.
"Počuj, no keďže tá škola je dosť drahá, nemohla som si dovoliť kúpiť veľký dom..."
Súcitne som na ňu pozrela: "Mami pamätáš si tú chtrč v Nemecku? Asi to už nemôže byť horšie."
"Nemá to od nej ďaleko." zašepkala mama, "ale to čo som ti chcela povedať je, že sa tam všetci traja nezmestíme... a keďže internát bol v cene..."
Nie, nie, NIE! Nech nepovie to, čo si myslím. Prosím!
"Rozhodla som sa, že ťa ubytujeme tam. Nie je to tak ďaleko a..."
"MNE SA SNÁĎ SNÍVA! VY DVAJA SI BUDETE PEKNE BÝVAŤ V DOME A JA VO VŠIVAVOM INTERNÁTE! TO HÁDAM NEMYSLÍŠ VÁŽNE!" zvrieskla som na celé lietadlo až ma prišla letuška upozorniť nech nehučím, lebo niektorí cestujúci chcú spať.
Bola som už radšej ticho, ale s mamou som sa odvtedy, ani keď sme pristáli, nerozprávala. Opäť sme sa zviezli autobusom, tentoraz až do centra Dublinu. Odtiaľ sme išli pešo až do nášho alebo skôr maminho a Michaelovho bytu. Vyzerá to biedne, neviem, či je lepšie bývať tam či tu možno internát predsa len nebude zlá alternatíva.

Potom sme išli ku škole. Keď som vyšla z auta, zastala som pred ňou a bola som ohúrená. Mellrichstone Academy bola prekrásna. Vyzerala ako bohaté starodávne sídlo. A bohaté určite aj bolo. Balkón v predu bol lemovaný hradbami, rámy okien boli pozlátené (no, zlato to určite nebolo, ale rozhodne to tak vyzeralo) a vzadu sa týčili prekrásne vežičky. Internát bol v dvoch z nich. Jeden pre chlapcov a druhý pre dievčatá. Ubytovávanie malo byť až o piatej, tak sme sa všetci zhromaždili vo veľkej hale a čakali sme.

O chvíľu na pódium vystúpila nádherná žena. Mala husté kučeravé vlasy, čierne ako eben a svetlomodré oči. Tie dopĺňali dlhé mihalnice. Vyzerala milo, ale z nejakého dôvodu mi naháňala strach.
"Dobrý deň žiaci," povedala do mikrofónu a usmiala sa, "volám sa Luna Templová a som riaditeľka Mellrichstone Academy. Rada by som vás privítala na našej škole a dúfam, že si tento rok užijete naplno."
V hale to zašumelo.
"Ticho, prosím. Tak isto dúfam, že ste tu všetci, čo sa prihlásili na internát. Ak viete o niekom, kto tu nie je, aj keď by mal, prosím, oznámte mi to."
Nikto sa neozýval tak pokračovala:
"Chlapcov do chlapčenskej veže odvedie pán učiteľ Hallow. Gerald, môžeš," pokynula vysokému mužovi na pravej strane pódia. Prikývol, zavolal chalanov a spoločne odišli z miestnosti.
"Dievčatá bude mať na starosti moja zástupkyňa slečna Templová," povedala pokojne a pozrela sa na ženu po jej ľavici. Tiež bola pekná, mala dlhé vlnité blond vlasy, výrazné obočie a jemne opálenú pleť.
Všetci zase začali šepkať.
"Ony sú sestry?" počula som odvšadiaľ. Slečna Templová na nás kývla a nasledovali sme ju do dievčenskej veže.

"Do izieb sme vás rozdelili už predom," oznámila nám mrzuto.
Zo všetkých strán sa ozvalo vzdychanie.
"Nejaký problém?!" zavrčala.
Dievčatá v momente stíchli.
"Nie," píplo hnedovlasé dievča vzadu.
"Dobre, môžeme začať. Prvá izba: Abigail Heatherová, Olivia Leglacová, Xénia Gingerová a Felicia Joyceová. Druhá izba..."

Izieb bolo snáď tridsať a všetci sa vkuse tlačili. Keď sme boli asi pri izbe číslo sedem, stúpila mi na nohu vysoká červenovláska.
"Au! Čo robíš?!" skríkla som. Bola som poriadne podráždená a z toho vydýchaného vzduchu mi bolo zle, tak som reagovala mierne prehnane. Červenovlasé dievča si to vysvetlilo po svojom.
"Bože, čo si taká precitlivelá? Vieš koľkým si už ty určite ty stúpila na nohu a ani si si to nevšimla? A to len pre to, lebo nikto kvôli tomu nenarieka ako malé decko," poznamenala a rukou si prehrabla červené vlasy. Všimla som si, že pri korienkoch jej vyrastali pôvodné ryšavé. Ha, je to obyčajná ryšavka!
"Len preto, že si ty postúpala snáď po každom, to neznamená, že ja sa nepozerám popod nohy!" zasyčala som na ňu. Už som toho mala plné zuby a chcela som jej povedať, čo si o nej myslím, no zahriakla nás učka.
"Ešte jedno slovo a môžete sa otočiť a ísť rovno domov. V opačnom prípade mlčte a počúvajte!" Ježiš, tá je nepríjemná! Dúfam, že ma blonďavá Templová nebude učiť nič.

Prešli sme ešte niekoľko izieb a ešte stále ma nikam nezaradila. Už nás bolo len osem.
"Tridsiata izba: Anastasia Piansová, Dixie Stichová, Cindy Doreenová a Jaynee Doreenová. A posledná izba číslo tridsaťjeden: Elza Flamová, Kristinne Tricksová, Anabela Scottová a Lesia Greengardová," povedala uštipačne a diabolsky sa na nás usmiala.

Obzrela som si svoje spolubývajúce. Čudné bledé dievča, potom až prehnane sa usmievajúca brunetka a... no skvelé! A ryšavka, čo mi stúpila na nohu.
"Za vami špeciálne ešte prídem, dievčatá," zaškriekala Templová a so šteklami odklopkala preč.

Konečne sme sa dostali k hlavnej časti príbehu a životy dievčat sa preplietli!!!
Takisto som rada, že som nakoniec vymyslela nejakú zmysluplnú zápletku, lebo predtým mi nič nenapadalo. Takže už mám všetko premyslené! Veľmi dúfam, že sa vám Neovládateľné páčia (čo je očividne pravda, lebo inač by ste sa nedostali až sem). Ďakujem za všetky votey. Píšte komentáre - špeciálne tie ma vždy potešia :-)
💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦