Neovládateľné

7. kapitola💦

Tinna

...pozrela som sa na hlbokú vodu pod sebou, ktorá ma stále akoby ťahala k sebe a bez toho, aby som si to vôbec premyslela, som skočila dolu...

Špičky sa mi ako v spomalenom zábere odlepili od okraja útesu a ja som v diaľke začula tlmený hlas: "Kristinne, niééé...!"
Ešte som sa stihla obzrieť a uvidela som mamu, ako zúfalo beží ku mne. Boli mi to však úplne jedno. Opäť som sa otočila dopredu, tvárou k vode a užívala som si pád. Nevedela som sa dočkať chvíle, keď sa dotknem hladiny.

Ani som sa nenadýchla a slastne som zatvorila oči, keď som cítila ako sa mi prsty na nohách ponárajú. Krátko na to som sa ocitla pod vodou celá. Poobzerala som sa okolo seba. Videla som pod vodou skaly ostré ako britva, ale ani jedna ma nezranila. Zavlnila som sa a odplávala som ďalej. Tu pod vodou som sa cítila nekonečne šťastná. Vôbec som sa nepotrebovala nadýchnuť. Chcela som tam ostať.

Neskôr som poplávala bližšie k brehu, aby som si oddýchla. Sadla som si na skalu, nohy som si máčala v mori. Cítila som sa úžasne. Vtom som opäť začula hlas.
"Tinna, preboha!" zvolala mama, bežiac ku mne. Čarovný pocit v momente zmizol. Mama ku mne dobehla a silno ma objala.
"Poď, Tinna, ideme domov, musíš si odpočinúť." A to bolo všetko. Nič viac. Nekričala na mňa, nič sa nepýtala, nič mi nevyčítala. Len ma pokojne ťahala domov.

Doma ma posadila za stôl a sama si sadla oproti mne.
"Tinna, musíme sa porozprávať."
"Aha. Hmmm... Okej." zamrmlala som zarazene.
"Pozri, Kristinne, mám ťa veľmi rada a jednoducho by som neprežila, keby som ťa stratila. Ale musíš pochopiť, že potrebujem odísť preč a viem, že nechceš, no preto nemôžeš..."
"Počkaj, mama, ty myslíš, že som... nie, nie, nie, nechcela som sa zabiť, ja len..."
"Tinna, nemusíš klamať ešte aj seba. Všetko som videla. Je mi jasné, že si vytočená, ale vziať si život je proste nepredstaviteľný hriech."
"Matka, ja som nechcela spáchať samovraždu,... len tie vlny... akoby ma volali k sebe. Musela som skočiť."
"Zlatko, vieš si vôbec predstaviť aké to bolo od teba sebecké? Vieš ako by som dopadla? Asi by som sa nervovo zrútila. Vzali by ma do blázinca a Michael... bohviečo by sa s ním stalo. To nám predsa nemôžeš urobiť! Sľúb mi, že sa o to už nikdy nepokúsiš!"
"Mama, ja..."
"Kristinne!"
"Dobre."
"Sľubuješ?"
"Áno!" prevrátila som očami.
Tvárila sa akoby som bola blázon. A v živote by som sa nepokúsila o samovraždu. Čo si to o mne myslí?

Otrávene som odfúkla a pobrala som sa do svojej izby. Tam som si ľahla na posteľ a pozerala som do stropu. Potrebovala som si usporiadať myšlienky z dnešného dňa. Ktovie prečo ma more k sebe tak volalo? Chcela som ho poslúchnuť. V spojení s vodou som sa cítila úžasne. Akoby sme boli jedna bytosť. Nevedela som si túto situáciu logicky vysvetliť, ale radšej som sa nad tým ani nezamýšľala.

Po pár minútach som vstala, zobrala štetec a vodové farby a na papier som namaľovala útes, skaly a rozbúrené vlny udierajúce o breh. V pozadí bola malá postavička letiaca vzduchom. Celkový výtvor vyzeral tak skutočne, až sa mi z toho zatočila hlava. Nikdy som nič také nádherné nenakreslila.+

Večer, keď som si líhala do postele, myslela som len a len na dnešnú kúzelnú príhodu. Až o dvanástej som konečne zaspala. Celú noc sa mi snívalo o vode. Divokej, silnej a neobyčajne krásnej.

Tak, opäť ďalšia časť, prepáčte, že celkom krátka. Napriek tom dúfam, že sa vám bude páčiť.
💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦💦