Incomplete

1. kapitola- pred pár rokmi

"Tati, už nie som malá. Môžeš ma pustiť." rozosmejem sa.
"Zato, že máš dvanásť, nie si tu tá najrozumnejšia." pokrúti hlavou.
 Jemný vietor sa mi hrá s vlasmi. Rozhliadnem sa okolo seba po nádherných zelených lesoch a majestátnych skalách. Vždy som na mame obdivovala s akou energiou sa vrhá do nebezpečenstiev. Nech príde akákoľvek krízová situácia, ona ju vie vyriešiť s chladnou hlavou.
"Ale mama môže liezť po skalách sama." odujem spodnú peru.
"No a koľko má rokov ona a koľko ty! Ona má viac skúseností." namieta pobavene.

"Alberto však ju nechaj!" zvolá mama.
 Je už takmer hore. Zodvihnem hlavu a prižmúrim oči. Ostré slnko sa mi nepríjemne zarezáva do zreničiek. Sledujem ako ľahko sa zachytáva skál a ako napreduje.
"Láska, ja mám jednoducho strach!" pokrčí ocko nosom.
 Vzdychnem a tiež pokrčím nosom. To mám po ňom. Zrak zapichnem do zeme.
"Zamilovala som sa do padavky." rozosmeje sa mama.

 Kútiky úst sa mi zvlnia do úškrnu a hodím ho po otcovi. Ten len mávne rukou. Tiež zodvihnem pohľad smerom k nej a vidím ako s úsmevom na nás pozerá. Úsmev jej opätujem. Rozbehnem sa k lesu a otec beží za mnou. Akoby som bola malé dieťa za ktorým treba neustále chodiť.  Tak ma to neuveriteľne rozčuľuje! Otec ma začne štekliť a môj smiech sa roznesie po horách.

"Čo tvoj tréning?" spýta sa ma veselo.
"Veľmi dobre. Zajtra môžeme ísť na lov." vyhlásim hrdo.
  Už odmalička sa venujem lukostreľbe a vďaka otcovým známostiam si môžem vyskúšať ísť loviť zvieratá. Neviem či to dokážem pretože som ich milovníčka. Doteraz sme organizovali len hru na indiánov. Hrávame ju odkedy dokážem chodiť. Strieľame z luku, učí ma stopovať, vyrábať čelenky z pierok a vyrezávať drevené figúrky. Každý mesiac. Mama si zalezie po skalách a my beháme po lesoch.

  Zamyslím sa nad mojou rodinou. Aj napriek tomu, že majú obaja veľa práce, snažia sa so mnou tráviť čo najviac času. Mama je manažérka v jednej úspešnej firme a otec je spoločníkom veľkého komplexu s hotelmi. Neustále sa pýtam na ich prvé stretnutie a začiatky ich vzťahu. Stretli sa na základnej škole a až na strednej ocko nabral odvahu a pozval ju na rande. Ako to však pokračovalo si každý necháva pre seba. Kamarátkina mama tvrdí, že to čo je medzi nimi je veľmi vzácne a v dobrom im závidí.
  Otec sa vráti ku skale a ja si sadnem na zem a vychutnávam si tento príjemný chládok.

"Mariannie! Čo povieš kebyže dnes večer zájdeme na púť?" zakričí ocko.
"Pravdaže! Milujem kolotoče!" započujem natešene mamu.
  Rozjasnia sa mi oči a aj ja nadšene prikývnem. Počula som, že dnes večer tam bude ohňostroj! Už sme tu vyše týždňa a ešte sme tam neboli. Otec zoberie luk a šípi a postrapatí mi vlasy.

"Ocí! Už nie som malá!" zháčim sa.
"Pre mňa budeš vždy malé dievčatko. Poď, ideme na lov už teraz." postrapatí mi ich znova.
"Tato!" pokrčím obočie.
  Rozosmeje sa a kývne hlavou. Poslušne popri ňom poskakujem a teším sa na to ako budem strieľať do stromov a listov. Zvyšné dve hodiny si užijeme ako vždy a ani ma nenapadlo, že sa to celé obráti na najhorší deň v mojom živote.
  Vrátili sme sa do hotela a mama nikde nebola. Otec ju nepokojne hľadal, pýtal sa na recepcií a poslali za ňou záchranný tým. Keď sa čierne nebo rozsvieti všetkými farbami ohňostroja, strážnik nám povie, že už sa za nami nikdy nevráti. Zrútila sa zo skál. Kvôli dnešnej horúčave sa jej pravdepodobne zatočila hlava a nebola dobre zaistená. 

  V ušiach započujem zosuv kameňov a vidím ju živo pred očami ako padá dole. Skrúti mi celé vnútornosti a zatajím dych. Zrak mi zahalia slzy. Čas akoby sa zastavil. Nevnímam ľudí okolo, ktorí prechádzajú a šeptom sa pýtajú čo sa stalo. Akoby to bolo odo mňa vzdialene na tisíc kilometrov.
  Mama mi v mysli stále znova a znova padá zo skaly a ja nedokážem nad ničím iným rozmýšľať. Kolená sa mi podlomia a otec ma nezachytí. Dopadnem na zem a po lícach mi stekajú vodopády sĺz.
  Nekontrolovateľne sa roztrasiem.

Dúfam, že sa vám tento príbeh bude páčiť. Budem rada za každý komentár a like. Podporuje ma to v tvorbe a dokončeniu príbehu. Budem sa snažiť vydávať kapitoly každý týždeň.
Príbeh nie je inšpirovaný Upírskymi denníkmi, len mám rada hlavných hercov. Dúfam, že vás to neodradilo a prečítate si aj ďalšie kapitoly.
Užite si príbeh a prajem vám krásny deň.
   -V