46.Bolesti :)

3.3K 238 16
                                    

Tomáš Mirček:

"Si v poriadku?"

Opýtala sa ma Sabína, keď prišla ku mne. Objala ma zozadu, cítil som jej teplo. To ja by som mal byť ten, čo ju utešuje. Tak prečo je to naopak? Prečo utešuje ona mňa?

"Áno, som. Prečo by som nemal byť?"

Snažil som sa zostať pokojný a nedávať najavo, že ma niečo trápi. 

"Ja viem, že nie si v poriadku. Neodsudzujem ťa. Ani ja totiž nie som."

Povedala a ja som sa k nej otočil čelom. Prezerala si starostlivo moju tvár. Ako keby chcela nájsť hoci len kúsok sklamania či smútku. No nedarilo sa jej. Túto kapitolu už mám v srdci uzamknutú nejaký čas. Nepúšťam ju von. Nikdy nedovolím, aby ma opäť pohltila, ovládla alebo až rozplakala. Som chlap, silný chlap a tí neplačú. 

"Ak ťa niečo trápi, tak to nemusíš skrývať."

Prešla mi dlaňou po pleci. Možno čakala, že sa po tomto geste a po tých slovách rozhodnem, že jej prezradím to, čo ma trápi. Mýli sa. Nikdy o tomto nikomu nepoviem. Nikdy. 

"Nič neschovávam." 

"Nehraj sa na siláka. Vidím, že ti niečo je."

"Nie, nie je. Zle vidíš." 

Snažil som sa ju presvedčiť o opaku, ale bolo to také márne, ako hádzať hrach o stenu. Moje slová boli úplne zbytočné. Videla len to, čo chcela vidieť. Bolo jej jedno, čo tvrdím. Nenechala sa oklamať. 

"Čo sa ti stalo?" 

Pýtala sa ma na tú udalosť, ktorá mi na chvíľu vymazala mozog. Keby som mohol vrátiť čas, tak nezareagujem tak prehnane. Zostal by som tam sedieť a počúvať ju. Nikdy by som si to nespájal s mojím otcom. Keby sa to len dalo vrátiť. Teraz ma však čakajú zvedavé otázky, na ktoré nechcem odpovedať.

"Ide o tvojho otca?" 

Prekvapí ma otázkou, Sabína. Odkiaľ o ňom vie? Nikdy som ho nezmieňoval. 

"Čo o ňom vieš?"

"Len to, že tiež spáchal samovraždu. Obesil sa."

Povedala a v jej očiach sa zaleskli slzy. Nie, nemôže plakať. Kvôli nemu by som mal plakať ja a nie cudzinec. A keď ja nie som schopný sĺz, tak nikto by nemal byť schopný. 

"Kto ti to povedal? Takže kvôli tomu si si vybrala mňa? Kvôli tomu si prišla za mnou? Lebo si vedela, že máme rovnaké osudy?" 

Začínal som chápať jej voľbu. Najlepšie človeku rozumie ten, čo si zažil to, čo aj on. Lenže čo sa stane, keď človek sám nerozumie tomu, čo sa stalo. Ako má radiť druhému človek, keď jeho to ešte neprebolelo?

"Nie, to som sa dozvedala len dnes od tvojej mamičky. Je veľmi milá a robí si o teba starosti."

Vysvetlila mi Sabína. Hneď mi to malo byť jasné, že sa moja mama prekecla. Vždy sa prekecne. Vždy ju nútim, aby hovorila, že môjho otca som nikdy nepoznal. Že to bol len jeden neznámy chlap, ktorého stretla na party. Keď si človek sugeruje, že niekoho nepozná, tak sa ľahšie vyrovnáva s jeho smrťou. Ale akonáhle sa mu pripomenie, že to nebol obyčajný človek, tak padá do úzkosti, z ktorej je ťažká cesta späť. Ako keby vám hodili lano, ktoré je klzké. Budete sa šplhať hore, ale bude to náročné. Nakoniec sa hore dostane len ten, čo sa naučí liezť po lane a nevzdá sa. Väčšinou to však stroskotá hneď pri prvom bode. Keby vám hodili rebrík, tak by to nebolo také ťažké. Lenže donútiť sa liezť po lane, už len to je náročné pre obyčajného človeka.

"Nepotrebujem, aby si o mňa niekto robil starosti. Som v poriadku!" 

Povedal som zvýšeným hlasom. Asi mi preskočilo. Prečo kričím po svojej frajerke, ktorá má slzy na krajíčku? Som až taký bezcitný? 

"Nie si. Prestaň klamať samého seba." 

"Som! Nepoznáš ma! Chodíme spolu krátko, nevieš aký som a nevieš čo ma trápi a čo nie!" 

"To máš pravdu. Ale to nie je moja vina. Ja som sa o svojej bolesti chcela s tebou porozprávať, ale ako, keď ty tú svoju utláčaš? Možno nebol najlepší nápad, aby som sem išla."

Povedala úprimne a potom sa vybrala preč z mojej izby. Započul som len hlasné zabuchnutie dverí a už jej tam nebolo. 

-Rozhodla som sa, že pomôžem spisovateľom. Kto chce vedieť viac, tak informácie nájde v knižke: Pomôžeme si. Budem rada, ak tento projekt podporíte. Ďakujem. -  

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Potešia ma všetky komentáre a hodnotenia. :) 

Od tŕnia k láskeWhere stories live. Discover now