Od tŕnia k láske

9.Logika :)

Tomáš Mirček:

Po škole som išiel priamo domov. No na záhadné dievča, som nedokázal prestať myslieť. Zaryla sa mi do mozgu viac ako iné dievčatá, ale prečo? Veď je celkom normálna. Možno ju len obdivujem za to, že dokázala, že jej druh ešte nevymrel. Doteraz som si totiž myslel, že sú tu len samé namyslené dievčatá, ale mýlil som sa. Už som si občas aj myslel, že nie je z našej planéty. Nečudoval by som sa, keby bola mimozemšťanom z Marsu. To by všetko dokonalo vysvetľovalo. Ale ako mysteriózna bytosť tiež nevyzerala. Nie, že by som také postavy stretával každý deň, ale určite si ich predstavujem úplne inak.

"Som doma!"

Skríkol som, keď som už dorazil do svojho rodného domova. Batoh som hneď zhodil zo seba a bolo mi jedno, že sa ocitol v strede miestnosti. Veď mama to uprace, takže nie je dôvod, prečo by som si mal z toho robiť chladnú hlavu. Potom som došiel do kuchyni, kde už rozvoniaval obed.

"Ahoj srdiečko."

Pozdravila sa mi mama, keď vošla do miestnosti. Na tvári mala svoj zvyčajný úsmev. Vždy sa tešila na to, kedy sa vrátim. Síce už nie som dieťa, ale v jej srdci budem stále jej malý chlapček. Občas to má svoje výhody, ale keď ma tak nazve pred kamarátmi alebo dievčatami, tak sa idem od hanby až pod zem prepadnúť. Možno to je hlavný dôvod, že prečo sem nikoho neberiem. Už len to by mi stačilo k radosti, aby sa to rozšírilo po celej škole,že aký som mamičkin maznáčik. Stal by som sa stredobodom výsmechu. V dnešnej dobe letia drsní chlapci a nie bábovky. A preto sa snažím správať tak, ako to chcú ostatní. Stal som sa výsledkom dnešnej doby.

"Čo máme na obed?"

"Guláš.

Hm, tak to môžem. Jedlom nikdy nepohrdnem a hlavne, keď sa v ňom nachádza aspoň malý kúsok mäsa. Byť vegetariánom, tak by som do konca týždňa zomrel.

"Naberiem ti?"

"Áno."

Viem, že nie som digitálny a mám ručičky, ale kto by odmietol možnosť byť obslúžený? Teda, ja určite nie.

"Ako si sa mal dnes v škole? Prišli nejakí noví profesori? A čo prváci, vyzerajú byť milí? A aké predmety  vám pribudli?"

Mama bola už od narodenia zvedavý človek. Vždy mi kládla veľké množstvo otázok i napriek tomu, že som jej veľakrát nedal žiadnu odpoveď. Vždy som sa totiž cítil ako na policajnom výsluchu a i tam sa hovorí, že všetko môže byť použité proti mne a preto som radšej dával prednosť mlčaniu.

"Všetko po starom."

Toto bola veta, ktorá mi vždy umožnila zastaviť komunikáciu. Ale len do okamihu, kedy sa nezačala nová téma.

"Volala som s tvojou nemčinárkou. Hovorila, že si myslí, že ťa ovplyvňujú tvoji kamaráti v učení a preto máš zlé známky."

Profesorky si vždy myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta. Ale mýlia sa! Mohli by sa všetci zmieriť s tým, že nie som inteligentný jedinec a nehľadať riešenie tam, kde žiadne nie je.

"Navrhla krúžok, myslí si, že by si sa mohol zlepšiť, keď budeš v inej spoločnosti."

Pokračovala v rozprávaní. Ona si hádam robí srandu! Dúfam, že ma tam nezapísala!

"Súhlasila som."

Plnou silou som uderil do stolíka. Radšej by som kydal celé dni hnoj, ako sa učil ešte navyše nemecký jazyk! Ako keby už tej nemčiny nebolo dosť. Veď ju máme trikrát za týždeň!

"Musíš vždy súhlasiť, keď niečo navrhnú?!"

Vybehol som na ňu, keďže už len pri predstave učenia sa mi vrela krv v žilách. Keď sa toto dozvedia moji kamaráti, tak ma pred všetkými zaprú. Nikto by sa nechcel baviť so šprtom i keď ja sa ním nestávam dobrovoľne.

"Zanedbávaš školu, potrebuješ hodiny navyše. Stále je to lepšie ako keby ťa vyhodili."

Hlavné je, že obaja moji rodičia sa nedostali ani k maturite, ale môj život musí byť aj tak podľa ich predstáv. Logika zmizla!

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že sa vám táto časť páčila. Budem rada za všetky komentáre a hodnotenia. :)