Čo keby sme ušli?

Spotenými rukami zvieram svoju obitú devinu. V mysli sa mi premietajú spomienky, jedna po druhej. Koláž zážitkov, ktoré viedli až sem.

*

Je ráno mojich dvanástich narodenín a ja počujem otcove ťažké kroky na vŕzgajúcich chodoch vedúcich do mojej izby v podkroví. Kedysi našľapoval ticho ako mačka, no operácia bedrového kĺbu zanechala svoju stopu na jeho tele i psychike.

„Dobré ráno, oslávenkyňa," pozdraví ma po vstupe do izby.

Nahlas zívnem a zamumlem odpoveď.

„Niečo som ti priniesol." Spoza chrbta vytiahne zabalenú krabičku približne vo veľkosti A4, hlbokú niekoľko centimetrov, podávajúc mi ju.

„Všetko najlepšie." Venuje mi úprimný úsmev, ktorý opätujem.

Hneď nato sa vrhnem na rozbaľovanie darčeka. Po strhnutí lesklého baliaceho papiera v rukách držím pevný kovový kufrík zaistený dvoma sponami. Hodiac rýchly pohľad na otca cvaknem uzávery a otvorím ho. Pred očami sa mi zjaví elegantná čierna zbraň. S údivom ju vytiahnem a, obzerajúc ju kolom dookola, objavím malé písmo na spodku rukoväte. V latinčine. Nádejne pozriem na otca, aby mi slová preložil, keďže napriek učeniu sa tohto jazyka už dlhých päť rokov mám stále isté medzery.

„Spomeň si, kto si, a kto je tvoj nepriateľ."

*

Utekám po preplnenej ulici, zadychčane sa predieram pomedzi dav. Občas sa obzriem dozadu, márne dúfajúc, že za mnou už nie sú. Ale oni sú. Dokonca bližšie, než predtým. Zúfalo sa poobzerám navôkol, hľadám únikovú cestu alebo aspoň nejaký bezpečný úkryt. Príležitosť sa mi naskytne v podobe muža – či skôr chlapca – nastupujúceho do nízkej športovej Audiny asi 25 metrov odo mňa.

„Hej!" zakričím naňho.

Prekvapene zdvihne hlavu, pátrajúc po zdroji zvolania, až sa jeho oči zastavia na mne.

„Zvez ma," prikážem mu, a než má šancu protestovať, nonšalantne ukážem hlavňou zbrane k jeho autu.

Sadne si za volant, kým ja sa usalaším na mieste spolujazdca, vediac, že počas cesty budem zaneprázdnená inými vecami, ako šoférovaním. Pár sekúnd mu oči šokovane preskakujú medzi mnou a devinou v mojej pravej ruke.

„Poď!" skríknem a motor konečne zavrčí.

Kým auto cúva von z parkoviska, vidím pred sebou tých, čo ma sledovali. Nechcela som zbytočne strieľať a rozrušiť dav, ktorý by mi mohol sťažiť únik, ale vediac, že inú možnosť nemám, stiahnem dole okno spolujazdca a vystrelím pár rán.

Už dávno nemám dvanásť rokov – už dávno viem narábať so svojím narodeninovým darčekom a ubrániť sa proti tým, ktorí si zaslúžia moju zlosť.

„Kam mám ísť?" preruší ma vystrašený hlas môjho šoféra.

Ani naňho nepozriem, keď odpovedám: „Kamkoľvek. Hlavne preč. A rýchlo."

Sústredím sa na trafenie môjho cieľa a nezasiahnutie nevinných ľudí, čo sa ukazuje celkom ťažké počas sedenia v cúvajúcom, kľučkujúcom a neustále zastavujúcom aute.

Konečne sa dostaneme na cestu, ktorá vďaka dnešným mestským slávnostiam nie je o nič lepšia. Každý chce byť všade, kúpiť predražené zbytočnosti a poklebetiť s babkami pred kostolom. V spätnom zrkadle spozorujem mohutné čierne SUV rútiace sa za nami.

„Nezľakni sa. A pridaj," upozorním toho chlapca vedľa mňa, keď sa znovu vykláňam z okna.

*

Sedíme v mojom bunkri – suteréne starého viktoriánskeho domu, ktorý patrí bývalej otcovej opatrovateľke. Zatnem zuby, keď mi vreckovým nožíkom vyťahuje guľku z ľavého ramena, pripomínajúc si svetlú stránku veci: aspoň to nie je pravé rameno.

„Vravím ti, že musíme ísť do nemocnice. Môžeš dostať infekciu," hustí mi do hlavy on.

„Hlúposť. Veď si vravel, že študuješ medicínu, nie?" prekrútila som oči, načahujúc sa po vodke, ktorá bola v mojom bunkri vždy niekde poruke.

„To áno, ale..."

„Dezinfekcia," preruším ho, podávajúc mu fľašu.

V polovici si to rozmyslím a rýchlo sa z nej napijem predtým, než mu ju odovzdám do rúk.

*

Keď nad tým tak rozmýšľam, nikdy by som si nepomyslela, že sa dostaneme do terajšej situácie. Myslela som si, že tým to končí: on odíde na guľkami prevŕtanom aute s mnou nanútenými peniazmi na jeho opravu alebo hoci aj kúpu nového, a môj život sa vráti do starých koľají. Ako veľmi som sa mýlila.

Raz som prišla do úkrytu a našla ho tam: hlava v dlaniach, lakte opreté o kolená. Zdemolovali mu byt, nechali výhražné odkazy. Bola to moja chyba, teda ostal u mňa, pod mojou ochranou. Zbohom, medicína.

Bol tam vždy, keď som sa vrátila. Stál pri mne, zašívajúc bodné a strelné rany, sledujúc ma vypočúvať, mučiť, zabíjať ľudí, ktorí mi zavraždili otca, zničili celú moju rodinu a život. Nestál však ticho, snažil sa tú zlosť zo mňa vyhnať, utíšiť ma, upokojiť môj hnev. Chcel ma zachrániť, ale ja som nikdy nepočúvala.

A tak sme sa dostali až do tohto momentu. Len my dvaja proti celému svetu, obkľúčení nie jedným, ale troma kartelmi. Desiatky zbraní mieriace na mňa, pár na neho. V hĺbke duše tuším, ako sa to skončí, a to mi dá príval sily potrebnej na urobenie toho, čo sa mi hnusí najviac.

Otočím hlaveň iným smerom, zovriem rukoväť. Stlačím spúšť.

„Čo keby sme ušli?" znejú mi v hlave jeho slová.

Naozaj, čo keby... No už je neskoro, odpoviem si v duchu. Pretože ty máš v hlave guľku a moje ruky, ešte nedávno držiace zbraň, sú surovo strhnuté za môj chrbát tučným chlapom v prepotenom čiernom tričku a čiernej koženej bunde. Takí sa ti vždy hnusili.

„Čo keby sme ušli?" zašepkám nehlučne, keď kov okolo mojich zápästí klikne na miesto.