Look Around

Spomienka

Plameň trepotajúci sa vo vetre väznil môj pohľad. To svetlo, malé a predsa dosť silné na prežiarenie temnoty, mi kradlo kyslík z pľúc. Nebolo dosť jasné, aby prežiarilo temnotu, ktorá sa vkrádala do mňa. Pri pohľade naň mi zvieralo hrdlo, v očiach ma pálili spomienky.

Vietor v korunách mohutných javorov nôtil hlbokú, žalostnú pieseň, ktorá prenikala hlboko do smútiacich duší. Akýmsi zvláštnym spôsobom sa dotýkala aj mňa. Po chrbte mi behali zimomriavky. Na otázku, čo ich spôsobilo, nebola jednoznačná odpoveď. Mrazivý vzduch, ktorý sa mi zahryzával do pokožky, prenikal mi pod kabát a nebolo možné pred ním uniknúť? Organové skladby vetra, ktoré sa ako ozvena rozliehali mojou dušou? Alebo možno ťaživé útržky minulosti a pocit samoty.

Do nosa mi vnikala sladká vôňa javorového sirupu. S hlbokým nádychom som zaletela časom o pár rokov dozadu. Do čias, keď ma každú nedeľu zobúdzala lahodná vôňa dedkových palaciniek s javorovým sirupom.

Dedko miloval javory. Vlastne miloval všetko, čo súviselo s Kanadou, krajinou, v ktorej zanechal svoju mladícku nerozvážnosť. Azda to bol dôvod, prečo tak zbožňoval aj tento malebný domček obklopený javorovými lesmi.

Dedkova tvár v spomienkach rokmi vybledla. Pamätala som si jeho veľkú, mozoľnatú dlaň, ale i jemnosť, s ktorou ma držal za ruku, keď sme sa brodili zlatistým morom javorových listov. Keď som ráno prvý raz otvorila oči, na zlomok sekundy som pri okne zazrela postavu so snehobielymi vlasmi zaliatu svetlom. Z času na čas mi pri pohľade na starú vyrezávanú šachovnicu v ušiach zazvonil jeho láskavý smiech. Raz nado mnou vyhráš, holubička.

Nevyhrala som. A jedného dňa nevyhral ani on. Bolo tu niečo väčšie, mocnejšie ako my. Hra, ktorej koniec bol vopred spečatený. Vzala mu lesk z očí a mne ukradla jeho smiech. Bola jeseň, ako aj teraz. Javorové lístie zaplavovalo záhradu a mohutné, nahé konáre vytvárali nad domom klenbu. Dedko ju zvykol so šibalským úsmevom nazývať bránou do iných svetov. Teraz mi spleť javorových konárov týčiaca sa nad drevenicou obsypanou lístím, ktoré niekto oblial lávou, pripomínala skôr náhrobný kameň.

Žalostný šepot zrazu prerušil mocný akord, ktorý zdvihol do povetria lístie pri mojich nohách. Plameň predo mnou sa zdvihol do výšky a vzápätí zanikol. Posledný výdych uprostred noci. Sila vetra mu odobrala kyslík.

Čosi ma pohladilo po líci. Zdvihla som prsty a dotkla som sa vlhkej stopy, ktorá mi ostala na pokožke. Iba ďalšia spomienka.