Modlitba ľadu

5. Kapitola (1. časť)

Keď sa Lybresa ráno prebudila, pocítila na páse zvláštnu tiahu. Chvíľu to ignorovala a snažila sa ďalej spať, no nakoniec jej to nedalo a otvorila oči. V izbe bola tma, lebo fakľa bola len v hrnčiarskej miestnosti, takže najprv Lybresa dobre nevidela, no po chvíli, keď si jej oči privykli na tmu, zdesila sa.

Len kúsok od nej sa nachádzala Braenarova tvár. Ešte spal a Lybresa ho nechcela zobudiť, no pokúsila sa od neho čo najviac odsunúť. A vtedy si spomenula na tiahu na jej boku. Siahla tam rukou a chytila sa manželovej ruky. Rýchlo stiahla svoju dlaň späť a keď sa trochu upokojila z šoku z tejto nečakanej blízkosti ich tiel, opatrne mu ruku odložila a odgúľala sa na kraj postele. Nechcela ani pomyslieť na to, čo mohol v noci Braenar robiť, že skončili v takej polohe. Po chvíli polihovania sa postavila a rozhodla sa, že napriek jeho nemilému prekvapeniu, mu spraví raňajky.

Začala robiť malé krôčiky vpred, no akosi zabudla na vak so svojimi vecami, ktorý si ešte stále nevybalila a zakopla oň. Stratila rovnováhu a ako padla, lakťom buchla priamo do dverí skrine. Domom sa rozľahol tupý náraz a sled tichých nadávok. Braenar na posteli sa pomrvil, no spal ďalej.

Lybresa sa pozviechala zo zeme a hmatajúc rukami pred sebou sa pomaly dostala do druhej izby, kde už bolo väčšie svetlo. Vzala horiacu pochodeň do ruky a zapálila ňou ďalšie. Po chvíli už bola celá miestnosť zaliata jasným žltastým svetlom plameňov. Pomaly sa presunula do kuchyne a opäť sa pustila do prípravy raňajok.

Zrovna nalievala vriacu vodu do džbánu s čajovou zmesou lišajníkov a bylín, keď do kuchyne vošiel rozospatý Braenar. Ako uvidel Lybresu, pretrel si oči rukami a usmial sa na ňu. Ona na stôl mlčky položila raňajky aj šálky s čajom. Obaja sa pustili do jedla. Až po dlhej chvíli ticho narušila Braenarova otázka.

„Ako si sa vyspala?" spýtal sa jej, keď dopíjal čaj.

„Pomerne dobre, až na prebudenie," povedala.

„Prečo?" prekvapil sa Braenar a asi čakal niečo mimoriadne hrozné.

„Zajtra by si ma mohol menej objímať," s kyslým výrazom v tvári mu odvetila. Braenar celý očervenel od zahanbenia.

„Prepáč," hlesol. Dúfal, že ju príliš nenahneval, no nebol zvyknutý spávať v posteli s niekým iným, takže sa väčšinou rozvaľoval po celej jej šírke.

Lybesa pokyvkala hlavou. „To sa stáva," zamrmlala a dojedla.

„A čo si včera v noci vravela o kráľovnej?" zrazu si spomenul Braenar. Pamätal si, že sa jej včera pýtal na rozhovor s kňazmi a ona mu povedala niečo o kráľovnej, no úplne počas noci zabudol čo.

„Že k nej idem. Predstaviť sa ako nová kňažka," zopakovala mu.

„A... idem aj ja?" mierne vystrašne sa pozeral do jej svetlomodrých očí.

Lybresa zamietavo pokrútila hlavou. „Ideme len my, kňazi, nikto okrem nás a tých, čo na povrchu pracujú by ani z jaskýň vychádzať nemal."

Braenar prikývol a zo srdca mu spadol obrovský kameň, že nemusel ísť pred najvyššiu autoritu. To by asi psychicky nezvládol.

„Kedy idete?" spýtal sa teda. Lybresa sa zamyslela a odvetila, že ešte presne nevie, no chceli by vyraziť do týždňa. Ešte ten deň mala mať jedno stretnutie s ostatnými kňazmi a tým pádom aj presnejšie informácie.

Spolu s Braenarom navarila obed a po tom, ako sa najedli, jednu hodinu po poludní, odišla za kňazmi. Jej muž zatiaľ maľoval už vypálenú keramiku.