Modlitba ľadu

1. Kapitola (3. časť)

V deň splnu a aj konania omše vstala Lybresa ešte pred brieždením. V noci vôbec nemohla spať, stále si opakovala, čo bude hovoriť. Nechápala, prečo je z toho taká nervózna, veď jej nikdy nerobilo problém hovoriť pred ľuďmi alebo byť stredobodom pozornosti. Ale po pár hodinách premýšľania namiesto spánku prišla na to, že za to asi môže jej matka. Bola kňažka skoro tridsať rokov, nikdy nespravila nijakú chybu a mala vzorný vzťah so svojím mužom. Ak sa aj niekedy nemali radi, nikdy to neukázali na verejnosti. Jej matka vždy ochotne pomáhala, nerobila hlúposti a všetci ju rešpektovali.

Bolo jasné, že ich budú porovnávať a Lybresa sa bála, že ona bude aj tak vždy tá horšia. A bála sa aj toho, že ju matka bude celý čas sledovať a pripomínať jej čokoľvek, čo by spravila zle. Akékoľvek pochybenie by jej určite do smrti vyhadzovala na oči. A tých určite nebude málo. Ak sa jej aj bude dariť v práci, takú ukážkovú rodinu isto mať nebude. Svadby sa Lybresa bála najviac. Nechcela byť vydatá za nejakého hlupáka, ktorých tam bolo plno.

Na omšu bola pripravená už hodinu pred jej začiatkom. Aby sa len tak bezcieľne nepotulovala po dome, sadla si do knižnice a začala listovať knihou. Nič ju nezaujalo, až keď nalistovala Legendu o Troch sestrách. Tú čítala naposledy ako dieťa. Bolo zvláštne čítať o ich živote, keď im teraz slúžila. Najviac ju však prekvapovala ich obeta. Zomreli namiesto úplne cudzích ľudí. Stálo im to za to? Veď mali všetko, čo mohli chcieť. Boli obľúbené a mali rodinu, mužov, ktorých si samy vybrali. Keby sa v takej situácii ocitla Lybresa, ukryla by sa s ostatnými a modlila sa, nech to prežije. 

Konečne nadišiel čas omše a Lybresa vstúpila do chrámu plného ľudí. Mala pocit, že ich tam bolo ešte viac, ako pri jej zasvätení. Za ňou išli dvaja akolyti, obaja starší než ona, čo jej na odvahe nepridávalo.

Pristúpila pred oltár, ktorý bol teraz ozdobený košíkmi s úrodou. Akolyti sa postavili nabok a Lybresa sa začala modliť k Dušiam sestier. Keď sa domodlila, zapálila sviečku ako bolo zvykom, aby si Duše sestier všimli svetlo a aj jej modlitbu. Potom zaspievala pieseň, ktorá sa spievala špeciálne pri tejto príležitosti. Dávala si pozor aby sa jej od nervozity netriasol hlas a aby sa náhodou nepozrela na miesto, kde sedela jej matka brat, pretože ten by na ňu začal robiť grimasy a to by si vážnu tvár neuchovala. Namiesto toho radšej pohľadom skúmala mladých mužov a robila si v mysli zoznam tých, ktorých by zniesla po svojom boku. Nanešťastie ich tam veľa nebolo.

Po piesni a krátkom poďakovaní za všetku úrodu si Lybresa mohla konečne na chvíľu oddýchnuť, lebo túto časť mali na starosť akolyti. Prichádzali k nim ľudia s potravinami, ktoré obetovali dušiam sestier, aby ich ochraňovali a aj na ďalší rok požehnali dobrú úrodu. Počas tohto rituálu sa Lybresa konečne odvážila pozrieť na svoju rodinu. Theled na ňu začal vyplazovať jazyk, ale výnimočne si dával pozor, aby si ho nik nevšimol. Keď sa Lybresin pohľad stretol s matkiným, zostala veľmi prekvapená. Namiesto pohľadu typu ,Všetko zle' jej mama venovala povzbudivý úsmev. Toto gesto Lybresu veľmi upokojilo a zbytok omše zvládla bez problémov. Keď k nej na konci omše prišli ďalší dvaja kňazi, vyzerali s ňou byť spokojní.

„Priprav sa, že zajtra ideme do hlbiny, zrútila sa tam chodba a zasypala niekoľko mužov. Musíme ich odprevadiť na druhý svet," povedal jej starý kňaz Aeralie, Astarec. Lybresa mlčky prikývla a šla domov.

Na druhý deň ráno sa s kňazmi vybrala do najhlbšej časti kráľovstva, zvanej Hlbina. Cesta nebola taká namáhavá ako výstup hore, takže im ubiehala dosť rýchlo a príjemne aj vďaka rozhovorom.