Modlitba ľadu

Prológ (1. časť)

Ticho noci narušil ženský výkrik. Psy, spiace pred zasneženou chalupou nastražili uši a začali hlasno štekať. Dom sa rozžiaril tlmeným svetlom sviečok a v oknách sa mihali pobehujúce tiene ľudí.

Dvere sa prudko rozleteli, až psy, stojace pred nimi, vydesene ušli. Chlap si na seba počas behu ešte naťahoval kabát. Mieril na okraj dediny, do posledného domu. Hlasno zabúchal na dvere a keď z nich vykukla rozospatá žena, náhlivo jej niečo vysvetľoval. Tá sa hneď prebrala a o chvíľu sa aj s kapsou v ruke vydala s mužom späť k jeho domu.

Krik postupne utíchol, všetko sa zase ponorilo do spánku. V izbici sa hýbali už len dva tiene. Muž a príchodzia žena, ktorí stáli pri posteli mladej dievčiny. Tá v náručí opatrne držala dve dievčatká, zabalené v plienkach. Tretie dieťa spokojne mrnkalo na rukách pôrodnej baby.

Tá jediná sa netvárila príliš spokojne. Aj keď sa pôrod podaril, čo bolo pri trojčatách takmer nemožné, bolo vidieť, že ju niečo trápi.

„Nebudú mať ľahký život," potichu povedala.

Ich matka prekvapene dvihla hlavu. „Kto už len má v tejto dobe ľahký život? Možno tak kráľ. On si len sedí, rozkazuje a berie si naše peniaze. Ony budú veľa pracovať, nájdu si mužov a budú mať deti. A tak ďalej, rovnako, ako to bolo vždy."

Pôrodná baba sa len smutne usmiala, podala dieťa otcovi a vybrala sa domov, k chalúpke, ktorú už ožiarili prvé slnečné lúče.

***

„Poďte sem, nebehajte po tom blate! Už musíme ísť do chrámu!" nahnevane kričala matka po svojich troch dcérkach. Ony vystrašene sklonili hlavy a pristúpili k nej.

„Lylie, kde si sa tak doráňala? Teraz už omšu nestihneme," zazúfala mama, keď si obzerala jej poudierané a krvácajúce lakte.

„Mamička, nebojte sa. Pozrite, čo viem!" nadšene k nej pribehla druhá dcéra. Položila svoje maličké ruky na zranenia a tie sa po chvíli začali samé od seba hojiť, až z nich zostali len malé jazvičky. Matka neverila svojim očiam. Také zázraky vraj dokázali robiť len skúsení kňazi, nie jej malá Téidra, ktorá ani poriadne nevedela, kto to Boh je.

Zrazu sa zodvihol vietor a rozstrapatil jej vlasy. Do rúk jej vletela jedna malá snežienka.

„Páči sa vám?" usmievala sa na ňu Aeralia spoza takmer bielych vláskov. Mávla rúčkou smerom k svojej mame a tráva sa zvlnila pod závanom vzduchu.

Lylie sa pohniezdila v matkiných rukách a keď sa dostala z jej zovretia, dotkla sa kvetu. Mama len cítila chlad a prekvapene sledovala, ako sa kvietok mení na ľad.

Položila kvet sa zem a privinula si k sebe všetky tri dcéry. Dlho ich len tak držala, až keď sa začali vrtieť, potichu prehovorila. „Ste veľmi šikovné, ale nikomu to nemôžete ukázať, dobre? Ani o tom nehovorte, ani ockovi a už vôbec nie kňazom."

„Je to zlé, mamička?" s obavami sa pýtala najstaršia Aeralia.

„Nie, to vôbec, moje maličké," láskavo sa na ne usmiala mama. „Ale niektorým ľuďom by sa to nepáčilo. Nemajú radi, keď je niekto iný, viete?"

„My sme vám len chceli urobiť radosť," zašepkala Lylie.

„Veď ste mi ju spravili. Ale teraz rýchlo, musíme isť do chrámu, čoskoro budete mať sedem rokov a musíte isť ku kňazom pre požehnanie. A pamätajte, nič im o tom nehovorte!" zodvihla sa zo zeme a vydala sa k chrámu. Dievčatká čoskoro docupitali za ňou.