Modlitba ľadu

3. Kapitola (2. časť)

Lybresa mala pocit, že odvtedy, čo sa stala kňažkou, sa jej život zmenil len na spleť rôznych obradov a stretnutí s osamelými alebo chorými ľuďmi. Najprv samotný obrad zasvätenia, potom omše, pohreby, nejaká tá svadba a teraz... Tá jej.

Vstávať musela skoro ráno, aby sa stihla pripraviť na svadobný obrad, ktorý sa mal konať na poludnie. Keď sa navliekala do honosných šiat, v ktorých sa pred vyše dvadsiatimi rokmi vydávala jej matka, smutne sa obzerala po svojej izbe. Bola prázdna, len pri posteli ležal veľký vak naplnený jej odevmi a celým jej majetkom. Stále sa jej nechcelo veriť, že dnes opustí svoj dom, svoju rodinu, aby sa mohla stať manželkou takmer neznámeho muža.

Podobné myšlienky ju trápili, aj keď jej matka zapletala vlasy do zložitého vrkoča. Na ich svadbu sa určite príde pozrieť množstvo ľudí z celého kráľovstva, veď sa nestávalo často, že by sa vydávala Lylieina kňažka, po kráľovnej jedna z troch najdôležitejších ľudí v kráľovstve. Pre Braenara a jeho matku to určite musela byť česť.

Pred chrámom bol zhromaždený obrovský dav, ktorý dychtivo očakával príchod snúbencov, akoby nemali lepšie veci na práci. Akonáhle uvideli blížiacu sa nevestu, všetky sa obrátili k nej a už druhýkrát za tieto dva mesiace zo všetkých strán počúvala ako jej to pristane, aké má krásne šaty a ako jej držia palce, poniektorí už dokonca aj gratulovali. Lybresa pomedzi nich sebavedome prechádzala a mierila priamo do chrámu.

Lavice vo vnútri boli zaplnené nedočkavými ľuďmi, ktorých tam bolo asi ešte viac, ako pri jej zavätení. A vpredu pred oltárom už stál Braenar. Stál k Lybrese chrbtom, takže si nevšimol kedy prišla.

„Ahoj," zašepkala. Braenar, ktorý to vôbec neočakával celý priam nadskočil. Hodil rýchly pohľad na pravú stranu, kde postávala Lybresa, asi aby sa uistil, že to bola naozaj ona.

Na odpoveď jej kývol hlavou a snažil sa hľadieť na oltár, no oči mu stále utekali napravo a podrobne skúmali jej sýtomodré šaty. Vyzerali veľmi draho a aj napriek tomu, že on bol vo svojom najlepšom odeve, musel vedľa nej vyzerať ako žobrák. Lybresa mu naopak nevenovala žiadnu pozornosť a obzerala si ľudí sediacich v prvých laviciach.

Onedlho k oltáru prišli aj Astarec s Tristianom a povzbudivo sa na nich usmiali. Obrad sa mohol začať.

„Ó, mocné Duše troch sestier, ďakujeme vám, že dnes sme sa tu mohli zísť, aby sme boli svedkami, ako dvaja mladí ľudia vstúpia do manželstva. Ďakujeme vám za našu družku Lybresu, ktorá vám verne slúži a preto dnes vstupuje do manželstva, aby si vzala muža, ktorého ste pre ňu vybrali. Ďakujeme ti aj za Braenara, ktorý usilovne plní svoju prácu a je vám oddaný a poslušný, že ste mu za ženu vybrali svoju kňažku," modlil sa na začiatku obradu Astarec. Lybresa a Braenar stáli za nimi a so sklonenými hlavami počúvali, zatiaľ čo Tristian zapaľoval sviečku. Po pár ďalších poďakovaniach a jednej piesni sa slova ujal mladší z kňazov.

„Naše Ochrankyne, prosíme, ochraňujte aj týchto mladých ľudí počas ich spoločného života. Nech naďalej správne plnia, čo majú, nech pomáhajú ostatným, no hlavne sebe navzájom a nech sú nám príkladom v láske a svornosti." Pri týchto slovách sa Lybresa smutne pousmiala. Príklad v láske... Keby tam nejaká láska bola. Aj keď bola na tento osud odmala pripravovaná, stále sa necítila byť pripravená poriadne. A čo taký chudák Braenar, ktorý rátal s tým, že si ženu nájde sám, že keď sa budú brať, bude to z lásky a nie z povinnosti. Lybresa ho ľutovala, no bola si istá, že keď za ním kňazi prišli, mal možnosť odmietnuť. Teraz však už nebolo návratu.

„Požehnávajte ich vo všetkom, čo robia i čo robiť budú a požehnávajte aj ich službu ostatným. Požehnajte im do manželstva deti a dajte im múdrosť, aby ich vedeli v láske a úcte vychovať," pokračoval Tristian rovnakým monotónnym hlasom, no Lybresa pri tých slovách úplne zbledla.