Modlitba ľadu

3. Kapitola (1. časť)

Ďalší týždeň sa Lybresa s Braenarom ani nevidela. Nevedela, či sa vôbec pred svadbou ešte môžu vidieť, ale nevedela si predstaviť ďalšie stretnutie. Na druhej strane si už vôbec nevedela predstaviť ich spoločný život. Všetci naokolo o tom však hovorili viac, než by si želala. Matka už teraz preberala jej odev a chystala ju na presťahovanie sa, otec jej každú chvíľu hovoril, ako sa má k svojmu budúcemu manželovi správať, aby si na seba zvykli a Theled nadšene poskakoval po celom dome a vysmieval sa z Lybresinho deprimovaného výrazu.

No najzvedavejšia reakcia ju čakala od kňazov. Keď sa na druhý deň ráno stretli, aby sa spolu vydali na obchôdzku po starých ľuďoch, ich prvé otázky smerovali k Braenarovi.

„Ty si mala včera tú schôdzku, že?" veselo sa jej spýtal Tristian. Lybresa prevrátila očami a prikývla. „A ako bolo? Čo ty naňho?" vypytoval sa aj naďalej.

„Hrozne. Dokopy povedal možno desať slov a aj tri z toho boli pozdravy," podráždene odvetila Lybresa.

„Neboj sa, veď sa spoznáte a zvyknete si na seba," povedal Astarec. „Ani moja prvá schôdzka nebola nejaká oslnivo úžasná, až by som povedal, že to bol úplný prepadák. Pozval som moju ženu na obed, tak to je skoro vždy, no pripravil som ryby s brusnicami a ona sa z nich skoro povracala. Do svadby so mnou neprehovorila ani jedno slovo, aj keď som sa za ňou šiel niekoľkokrát ospravedlniť. Ale potom sa to ustálilo, vyriešilo a začali sme sa rozprávať a dokonca aj mať radi."

„Na našom stretku reč nestála ani chvíľu, od začiatku sme si dobre rozumeli, ale ja som mal to šťastie, že som ju poznal už predtým a zhodou okolností sa mi aj dosť páčila, takže to bolo fajn," zapojil sa do debaty Tristian.

Lybresa smutne zahmkala a vyslovila, čo ju trápilo: „Ja som sa aj snažila nadviazať rozhovor, ale on vôbec neodpovedal, a keď áno, tak len tak úsečne a podľa mňa sa mu úplne hnusím, keď sa takto chová."

„Ty sa určite nikomu nehnusíš!" veselo vykríkol Tristian a zasmial sa. „Maximálne onemel z tvojej krásy."

„No tak to iste," zasmiala sa Lybresa. „Netváril sa ohúrene, ako ostatní."

„Nie každý prejavuje ohúrenie rovnako. Ale nehnusíš sa mu určite. Veď si najkrajšia kňažka za posledných tridsať rokov," povzbudil ju.

„No tak to pozor. A čo moja mama?"

„Tak tú som nevidel takú mladú a peknú ako teba," usmial sa na ňu a keby nemal ženu a dieťa, povedala by, že sa ju snažil zaujať. Teraz však bola iba priateľská poznámka.

 „Veď keď sa stretnete nabudúce a bez tvojej matky, určite sa porozprávate viac," uzavrel túto tému Astarec.

Netušil ale, že tým vohnal do Lybresinej hlavy šialený nápad, na ktorý sa však dlho odhodlávala.

Presne po týždni od prvého stretnutia s Braenarom opäť stála Lybresa pred jeho dvermi. Nesmelo zaklopala a čakala, kým niekto otvorí. Keď sa po chvíli nič nedialo, už sa otáčala, že ide preč, že to nemá zmysel, sa dvere prudko otvorili a z nich na ňu hľadel prekvapený Braenar.

„Ahoj, prečo si tu?" hneď sa jej spýtal. Lybresa zaskočená jeho bleskovou reakciou chvíľu habkala, že čo to vlastne chcela.

„N-no, rozmýšľala som, že... Teda, chcela som sa s tebou ešte stretnúť pred... veď vieš, porozprávať sa aj bez mojej mamy a jej otázok a tak," konečne to zo seba dostala.

„A môže sa to vôbec?" spýtal sa.

„No, nie som si úplne istá, ale niekto nám v tom nemôže zabrániť. A nikto o tom nemusí vedieť," povedala Lybresa a uškrnula sa. Braenar sa na ňu prekvapene zahľadel, utrel si ruky do nohavíc a viac otvoril dvere.