Modlitba ľadu

2. Kapitola (2. časť)

Kráľ stál na vrchu kopca a hľadel do diaľky. Za lesmi a snehom pokrytými pláňami sa leskla hladina mora. Do chrbtu mu narážal studený vietor, ktorý akoby sa ho pokúšal zhodiť dole na ostré balvany. Potom sa otočil na druhú stranu a zapotácal sa. Priamo pod ním sa nachádzal druhý breh a kam až oko dovidelo sa rozprestieralo rozbúrené more, ktoré ho chcelo zabaliť do svojich ľadových vĺn. Aby to mohol takto vidieť, musel sa nachádzať niekde uprostred Nafriských hôr. Nechápal, ako sa sem mohol dostať.

Vtom doňho udrel vietor tak silno, že sa neudržal na nohách a začal padať. Všetko okolo neho sa točilo, v ušiach mu hučala vlastná krv. Očakával tvrdý náraz, no namiesto toho dopadol do mäkkého snehu.

Postavil sa a chcel si utrieť vodu z rúk, no keď uvidel svoje dlane, div, že nepadol späť na zem. Boli celé pokryté hustou červenou krvou. Kráľovi sa z toho pohľadu začalo robiť nevoľno, tak rýchlo odvrátil svoj zrak a začal hľadať, kde sa tak zranil. Nič ho však nebolelo, takže sa uistil, že ruky mu nekrvácajú, pozrel sa na svoje nohavice. Kedysi drahá zelená látka bola teraz celá zašpinená od čerstvej krvi, no nikde nebola pretrhnutá, ani nič iné nenaznačovalo, že krv je kráľova.

A potom si kráľ všimol zem, na ktorej stál. Sneh, do ktorého padol, bol červenší než slnko tesne nad obzorom. Krvavá brázda sa tiahla od brehu rieky až lesom pod vysokými horami. Tvorila hranicu medzi Pustatinou a Eplonským kráľovstvom.

Keď kráľ zodvihol svoj zrak, uvidel, že celá krajina sa ponorila do zlatého svetla zapadajúceho slnka. No viac na severe bolo tiež niečo veľmi jasné, blišťalo sa to v posledných slnečných lúčoch a lákalo to kráľa k sebe. A on prišiel.

Ako prichádzal stále bližšie k zvláštnemu jasu, krv sa zo snehu pomaly vytrácala. Jas sa zrazu stratil a kráľ zostal stáť pred veľkou, bohato zdobenou drevenou truhlicou. Pristúpil k nej a dychtivo ju otvoril. Tvár mu zaliala zlatá žiara, no tentoraz nie zo slnka. V truhlici sa nachádzalo množstvo peňazí, šperkov a na vrchu bol položený aj nádherne opracovaný meč a kvalitne vyzerajúca prilbica. Kráľ si ju nasadil na hlavu a meč si poťažkal v ruke. Sadol mu, ako by bol ukutý práve pre neho. Do vrecka si vhodil aj pár zlatiek a nevediac prečo vykročil späť ku krvavému miestu.

Stál pri rieke a hľadel, ako z meča na zem kvapká krv. Nevedel, ako sa tam zobrala, nikde naokolo niekto nebol. Vtedy si v diaľke všimol pohybujúcu sa armádu. Najprv sa zľakol, že bude musieť bojovať sám, proti takej presile, ale potom si uvedomil, že vojská sa vzďaľujú. Nad ich hlavami viala zelená vlajka a kráľ na nej spoznal znak Dadorského kráľovstva. Potom sa obzrel za seba. Na zemi v kaluži krvi ležalo telo muža. Kráľ pristúpil bližšie, aby zistil, kto to je.

Mŕtvymi očami na neho hľadel mocný Segar Dobyvateľ Dadorský.

***

Kráľ bleskovo otvoril oči a prudko sa nadýchol. Srdce mu bilo ako splašené. Taký zvláštny a živý sen dávno nemal. A hlavne taký krvavý. Pri spomienke na všetku tú krv skoro vykonal to, čo sa mu podarilo v sne zadržať. Postavil sa z postele a otvoril okno, aby sa mohol nadýchať čerstvého vzduchu a upokojiť svoje myšlienky.

Asi sa príliš trápim tou hroziacou vojnou, pomyslel si. No nemôžem to predsa len tak nechať byť, ide o životy ľudí. Mojich ľudí.

A potom si uvedomil, čo videl v sne. Mŕtveho Segara Dadorského a jeho armádu, ako poraze odchádza z ich krajiny. Ten sen by mohol mať nejaký zmysel, možno sa nemusí báť vojny. No čo by potom znamenalo to krvavé pole, do ktorého padol? A prečo vlastne stál na vrchole Nafrijských hôr?