His Little Red

◎16◎

V aute nastane napäté ticho. Všetci sa neutrálne dívajú pred seba, ignorujúc môj splašený dych, moje trasúce sa telo a moje nekontrolovateľné nutkanie plakať. Zahryznem si aspoň do pery, snažiac sa zadržať všetken strach v sebe.

Odvrátim zrak od dvoch chlapov, sediacich vpredu a pozriem sa smerom von. Chladný nočný les, kde som len pred niekoľkými hodinami kráčala s Rayom a jeho bratmi, opúšťam. Uvidím ich ešte vôbec? Čo ak zomriem? A čo ak zomrie niekto z nich?

Keď mi poločervenými vlasmi prevanie nočný vzduch z otvoreného okna, začujem ďalšie mučivé vytie. Ray práve teraz trpí asi rovnako ako ja. Otrasie mnou zlosť. „Prečo ste ma uniesli?" Môj hlas je prekvapivo tichý, avšak pevný. „Raya ste tak len viac nahnevali, a teda ste ešte vo väčšom nebezpečenstve."

Šofér - teda vodca týchto bojovníkov - sa len zaškerí a pozrie sa na mňa cez spätné zrkadlo. „To som aj mal v pláne." Až teraz si všimnem, že je plešatý - namiesto vlasov má však fúzy. Aké štýlové!

„Aké máte postavenie?" Nebojím sa pýtať sa ho na otázky - keď už som v zlej situácii, chcem o nej predsa vedieť čo najviac!

„Alfa."

Keď to vysloví, vyvalím naňho oči a venujem mu vražedný výraz. „Vy nie ste žiadny alfa! Ray je! Vy ste presvedčili svorku, aby zabila jeho rodičov!" 

Moje nenávistné slová nespravia tomuto mužovu jedinú vrásku na čele. Jeho pokojný postoj ma takmer vystraší. „Nie som však alfa nadlho - tuto môjmu synovi Alecovi o chvíľu predám túto pozíciu. Len čo sa zbavím Raya a jeho následníkov, samozrejme." 

Pohľadom zablúdim do druhého rohu spätného zrkadla a tam stretnem pár modrých očí. Narozdiel však od svojho otca, tieto nevyzerajú vôbec zákerne, či trafené na hlavu. Tieto oči sa na mňa pozrú s ľútosťou. Pochopím, že Alec je určite iný, než jeho švihnutý otec - to ho však neospravedlní od toho, aby som ho neprebodla pohľadom.

„Vaše meno?"

„Frederik Axton. A ty si Raquel, však?"

Prikývnem a opäť od nich odvrátim zrak. Je toho na mňa veľa. Nevládzem! Opriem sa o operadlo a prudko vydýchnem. Keď mi po líci stečie slza, pomyslím na to, že ju zotriem, no na moje nešťastie si spomeniem, že sú moje ruky zviazané, a teda sa na to vybodnem.

O chvíľu mám už lepkavú celú tvár a dlane spotené. Som frustrovaná, že nemôžem nič urobiť - nemôžem ujsť, nedokážem sa premeniť na vlka, do frasa, nedokážem ani len povedať Rayovi cez vlčiu frekvenciu, čo sa so mnou práve deje, pretože môj vlk ešte stále nie je dostatočne vyvinutý na to, aby niečo také dokázal!

A hádajte čo?! Ešte stále ma šteklia ďasná od toho, ako si mi tvoria tesáky. Neskutočné!

Keď sa moje srdce až príliš rozbubnuje, prejde mnou môj vlk, naštvem sa a trhnem svojimi ruky čo najviac, snažiac sa pretrhnúť laná. Keď to však, samozrejme, nevyjde, zavrčím a kopnem do sedadla predo mnou, kvôli čomu Alec vyleje vodu z fľaše, ktorú práve pil.

„Pokoj, moja, máme pred sebou ešte niekoľko hodín cesty," povie Frederik. Takmer z jeho slov hodím tyčku. „Alebo vieš čo, Alec? Pichni jej tú injekciu."

„Čo?!" skríknem a pritlačím svoj chrbát čo najviac do sedadla. „Akú injekciu?!"

„Na spanie," zamrmle Alec ticho a presunie sa do zadnej časti auta na sedadlo vedľa mňa. „Prepáč," zašepká ešte, keď mi silno chytí ruku a opatrne vtlačí ihlu do kože. Robí to tak precízne, že ma to ani len nezabolí - čo ma prekvapí, pretože on je ten zlý, a teda čakám, že všetko čo spraví, bude nepríjemné.