◎6◎

7.9K 461 18
                                    

Cestou v aute všetci mlčia - dokonca aj Zachary napchávajúci sa tyčinkami, sediaci vedľa mojej mami. Počúvam jeho chrumkanie spoza jeho sedadla a s unaveným výdychom si opriem hlavu o okno.

Ray je v strehu. Ešte stále majetnícky drží moju ruku (tentoraz tú zdravú) a obzerá sa dookola, akoby z lesa každú chvíľu mal vybehnúť ďalší vlk. Na jednej strane je to milé, keďže je zjavné, že na mne Rayovi naozaj záleží. Na druhú stranu je to však smutné, pretože si dnešok naozaj vyčíta.

Seb taktiež sleduje okolie, nie však tak pozorne, ako jeho brat. Keď zbadá, že si ho obzerám, mierne sa usmeje, čím sa jeho oči - o odtieň svetlejšie než Rayove - zablyštia na večernom slnku. Potom však naďalej pokračuje v sledovaní lesa.

„Kde je ocko?" zničím ticho. „Ešte stále pracuje?"

„Áno," mama sa na mňa pozrie cez spätné zrkadlo. „Chcel prísť, ale v práci mali dôležitú schôdzu." Ešte mi venuje ľútostivý pohľad a potom odvráti zrak.

Prikývnem a opäť sa pozriem von oknom. Samozrejme, že otec nemohol prísť. Vorkoholici predsa nechodia kontrolovať svoje deti do nemocnice, ak to ich manželka spraví namiesto nich.

„Raquel," znova prehovorí mama, „zajtra si ešte odbehnem do kancelárie. Ale len na štyri hodinky." Spomínala som, že aj moja mama je vorkoholička? Nie? Tak to hovorím práve teraz.

„Kedy budeš doma?" opýtam sa.

„Uvidíme sa až večer, dobre?" Usmeje sa. Mne však zrak spadne na Rayovu ruku, držiacu tú moju. Zahryznem si do pery. „Neviem." Ray ma totiž chce odviesť niekde preč. Nemám tušenie kam a ani na ako dlho. Lenže aj napriek tomu ma to ťahá za ním.

Nemyslite si o mne že nemám rada svojich rodičov a chcem ich opustiť. Mám ich rada. Naozaj mám. A som si istá, že aj oni mňa. Lenže oni si žijú svoj vlastný život, ktorý ich baví.

Ale ja? Mám šestnásť a absolútne netuším, čím chcem byť, keď vyrastiem. Škola ma nebaví, pretože by som najradšej len kreslila a čítala. Moje kamarátky mám síce rada, ale nie natoľko, aby som kvôli ním neodišla.

Je to, akoby sa môj svet schválne pripravoval na tento moment. Na moment, kedy nájdem svoju spriaznenú dušu. Moje telo totiž už od môjho narodenia vedelo, že táto chvíľa raz nastane. A práve preto ma tu nič nedrží. Nič. Nada.

Som preto zlý človeko-jednoštvrtinový-vlk? Pretože to tu chcem opustiť?

Dúfam, že nie. Nie je to predsa moja vina, že ma to ťahá za Rayom. Nemôžem ta to, že sa ocitol v strede môjho vesmíru. Rozhodne som neplánovala, že práve teraz odídem.

Ale nemôžem s tým nič urobiť. Nechcem s tým nič urobiť. Akoby mi to puto spriaznených duší ovládalo city.

»»»

Ten večer si najedená a umytá ľahnem do postele so zaneprázdnenými myšlienkami. Dokonca aj počas celej večere - kedy Ray jedol so svojimi bratmi v lese nejakú divokú sviňu - som rozmýšľala nad svojimi emóciami. Som totiž zmätená!

Čo ak ma niekto naozaj ovláda? Čo ak ma niekto núti myslieť si, že je normálne v šestnástke opustiť školu, rodičov, domov a utiecť do lesa?

Nie je to normálne! Je to absolútne šialené!

„Nemrač sa tak, Rosa," ozve sa odrazu Ray, keď vojde do izby cez okno. „Ešte si začnem myslieť, že sa hneváš na mňa." Skočí ku mne do postele, akoby tu bol doma.

„Hnevám sa," zamrmlem, na čo Ray stuhne.

„Prečo?"

„Pretože doteraz som si myslela, že je zlé odísť v mojom veku z domu. Ale odkedy si sa objavil, je to pre mňa odrazu normálne!"

His Little RedWhere stories live. Discover now