◎5◎

7.5K 484 9
                                    

Trvá mi asi päť sekúnd než sa zorientujem a zistím, že ležím chrbtom na zemi. Keď si však už konečne uvedomím, že na mňa tento cudzí vlk zaútočil, otvorím oči dokorán. Začnem všade-možne kopať nohami, aby sa ku mne už bližšie nepriblížil, ale po chvíli zistím, že je to zbytočné. Keď sa totiž opriem o svoje trasúce sa lakte, zbadám, ako predo mnou stoja dvaja na vlas rovnaký vlci. Pochopím, že sú to Sebastian a Zachary.

Spoza ich vystretých chvostov uvidím Raya. Jeho tmavohnedý vlk je naozaj majestátny. Útočiac na sivého cudzinca, cerí zuby, vrčí a nespustí z neho nenávistný pohľad.

Sivý vlk sa doňho v obrane zahryzne a Ray zakvíli od bolesti. Napokon sa to však nejako zvrtne a odrazu je Ray ten, ktorý je zahryznutý do mäsa toho druhého.

Nevládajúc sa na nich pozerať mi pohľad spadne dole na moju zranenú ruku. Škrabanec ešte nie je červený, avšak ťahá sa od zápästia po lakeť a je hlboký. Trpká bolesť mi vystrelí celou rukou a ja sa opatrne dotknem citlivej pokožky okolo zárezu. Pomaly sa na otvorenej rane vytvorí mláčka čiernočervenej krvi, z ktorej postupne začnú tiecť horúce pramienky.

Ale nie! Nie! Nie!

Panika mi strasie telom a ja sa s hrôzou poobzerám okolo seba po pomoc. Nájdem však niečo oveľa, oveľa, viac poburujúce než to, že krvácam. Zbadám nehybné telo sivého vlka ležať pri - už teraz ľudských - nohách Raya. „Za to, že si ju zranil," sykne a odstúpi od neho.

Keď sa však následne obráti na mňa a zbadá ma špinavú sedieť na zemi s trasúcou sa rukou, držiacou vo vzduchu, nevediac, čo s ňou urobiť, zistí, ako veľmi som zranená. Takmer z toho stratí nervy. Z jeho hrdla s vydrie zavrčanie a jeho päste zatne tak silno, až mu jeho hánky zbelejú. Som si istá, že ak by mohol, zabil by toho sivého vlka znova.

„Raquel," vydýchne zlomene a ihneď ku mne pribehne. Vytrhne si zo svojho trička belasý pás a začne ho obmotávať okolo môjho predlaktia. Keď vzlyknem od bolesti, začne šepkať veci ako 'prepáč', 'ešte vydrž', 'prosím, neplač' a 'o chvíľu bude dobre'.

Veľmi ho ale nepočúvam. Tá bolesť je totiž až príliš intenzívna a, okrem toho, jeho dotyky sú rušivé - v tom najlepšom slova zmysle, samozrejme.

„Raquel," začujem odrazu. „Raquel! Počuješ ma?!" Rayov vystrašený hlas ma preberie z tranzu a ja zodvihnem pohľad, aby som stretla jeho tmavosivé oči.

„Hm?"

„Teraz ma dobre počúvaj! Musíš mi dovoliť dotknúť sa ťa aj niekde inde než len na rukách, aby som ťa mohol zdvihnúť a odniesť do nemocnice."

Zažmurkám naňho, pretože sa mi jeho tvár pred mojimi očami na chvíľu rozmaže a potom sa zhlboka nadýchnem.

„Raquel," opäť niečo začne hovoriť, a tak svoj pohľad namierim na jeho pery, snažiac sa zachytiť slová, ktoré vysloví, „musíš ma nechať dotknúť sa ťa! Ja viem, že ma ešte nechceš prijať, ale, prosím, prosím, prosím, nechaj ma zodvihnúť ťa!"

Zamračím sa nad náhlou vlnou bolesti, ktorá mnou prejde a opýtam sa: „Čo?"

Ray zatne sánku, privrie oči a vzdychne si. „Seb, vezmi ju ty."

„Áno."

Keď sa ocitnem vo vzduchu, zatočí sa mi hlava, a tak nepohodlne zastonám. Inštinktívne sa chytím prvej veci, ktorú nahmatám - čo je Sebastian - a skrčím sa v bruchu. Svoju zranenú ruku pritom odtiahnem od seba, strachujúc sa, že ju poškodím ešte viac.

„O chvíľu budeme v nemocnici."

Ray však klamal. To jeho 'o chvíľu' totiž trvalo celých pätnásť minút - pretože sme si až neskôr uvedomili, že taxíky, dokonca ani autobusy, tadiaľto nechodia a, ako povedal Zachary, 'nemáme susedov, ktorým by sme mohli ukradnúť auto'.

His Little RedUnde poveștirile trăiesc. Descoperă acum