GoldEn CagE Of DarknEss

11.

„Všetko bude v poriadku.“ Snažil sa ma utešiť ale mňa to ešte viac rozhodilo. Nevedela som čo sa stalo a túto vetu si pamätám v súvislosti z nepríjemnými udalosťami. Vtisol mi bozk na čelo a vybral sa z kajuty von. Rozdýchavala som to pár minút. Ucítila som ako sa loď pohla. Otáčali sme sa a tak som si na seba hodila koženú bundu. Zapla som si opasok a vlasy uchytila do drdolu na temene hlavy. Zhlboka som dýchala a kráčala až na palubu. Adhin telefonoval a čo raz hlasnejšie kričal do telefónu, že ho nezaujímajú peniaze, len aby bolo všetko v poriadku. Možno sa stalo niečo v súvislosti z jeho rodinou. Nevedela som si predstaviť čo ho tak rozhodilo. Pristúpila som k nemu keď hodil mobil pred seba na palubovú dosku pred kormidlom. „Adhin čo sa stalo?“ Vyslovila som otázku a obmotala okolo jeho pása ruky. Oprela som si hlavu o jeho chrbát a ticho čakala na odpoveď. Na odpoveď ktorá nedorazila. Teda aspoň nie tá v pravom zmysle. „Všetko bude v poriadku. Sľubujem.“ Povedal nekompromisne. Čln hnal po Temži ako zmyslov zbavený. Vlny sa odrážali od dna a špliechali naokolo nás. Objímala som ho a čakala kým zastavíme. Po pár minútach čo som počula len zvuk motoru a špliechanie vĺn, som započula zvonenie. Vibrovanie v mojom vačku mi napovedalo prichádzajúci hovor. Vytiahla som telefón z vačku a zapozerala sa naň. Anna. Pustila som Adhina a bez slova odišla do podpalubia. Hneď ako som zavrela dvere na kajute, prijala som pohybom prsta hovor.
„Ahoj Anna.“ Pozdravila som ju milo.
„Ahoj Tara, kde ste?“ Opýtala sa ma, na jej hlase bolo počuť, že je unavená. Možno si pospala.
„Na Temži, ale už sa rútime späť.“ Povzdychla som si.
„To nie je nutné prepáč, že Nicolas to tak zveličil. Nič mi v podstate nie je.“ Začala vysvetľovať Anna.
„Ako prosím? Čo sa stalo?“ Zmetene som sa opýtala.
„Veď Nicolas volal Adhinovy. Všetko mu povedal. Ty o tom nevieš?“ Opýtala sa.
„Adhin mi nič nepovedal. Čo sa stalo Anna? Hovor!“ Opýtala som sa a tvrdo rozkázala.
„Vieš, skúšala som motorku. A nie tak perfektne som ju zvládla.“ Začala mi vysvetľovať bojazlivo Anna.
„Ty nemáš vodičák na Motorku.“ Prerušila som ju.
„Ja viem. Ale podmienka mi už padla tak som chcela vyskúšať či mi to ešte ide.“ Obraňovala sa.
„Ani predtým ti to nešlo.“ Ironicky som poznamenala.
„Musíš uznať, že som mala vodičák dlho.“ Nahnevane sa obhajovala.
„Anna mala si ho týždeň. Fajn nemienim sa doťahovať, čo sa stalo?“ Opýtala sa a tak som sa chcela konečne dostať k priamej odpovedi.
„Fajn.“ Vyslovila nahnevane. „Tak trochu mi ušla motorka. Nezvládla som riadenie a padla som.“ Povedala otrávene.
„Si v poriadku?“ V zápetí som jej položila otázku.
„Mám zlámanú ruku a stredný otras mozgu. Je mi fajn.“ Ukončila to ako by jej naozaj nič nebolo.
„Zabijem ťa! Bože Anna čo si si chcela dokazovať? Si blázon.“ Rozčulovala som sa nad jej hlúposťou.
„Nepanikár. Už si ako Nicolas.“ Jej veta ma vytočila snáď ešte viac.
Pocítila som ako loď spomaľuje. Určite sme sa blížili k prístavu.
„Hneď som tam a máš mi ty a aj Nicolas čo vysvetlovať.“ Nahnevane som povedala do telefónu. Ani mi nestihla oponovať a ja som položila hovor. Nahnevane som po schodoch vykráčala na palubu. Marcus priväzoval loď k mólu a Adhin čakal na mňa. „Čo sa deje?“ Opýtal sa ma keď som okolo neho prešla nahnevane. „Anna. To sa deje. Je úplne nezodpovedná, tak ako aj ty a ten idiot Nicolas ktorý jej požičal motorku.“ Nahnevane som afektovala rukami pred Adhinovou tvárou, keď sme obaja stáli na móle kúsok od Marcusa ktorý sa tváril, že nás nepočúva. „Ako jej mohol požičať motorku. Jej? Nech sa modlí k bohu, či k alahu, ak sa jej niečo vážne stalo. Zaškrtím ho vlastnými rukami! Veď ona nemá vodičák ani na bicykel!“ Kráčala som popri Adhinovy úzkym dreveným mólom. Adhin trpel môj výbuch hnevu celou cestou až do nemocnice. Možno sme mali ísť motorkou, aby nemusel počúvať môj už aj tak dlhý monológ o nezodpovednosti. Keď čierny mercedes zastavil pred Nemocnicou, neváhala som a ani nečakala kým mi Marcus otvorí dvere. Vystúpila som a ponáhľala sa k elektrickým dverám recepcie. Chcela som sa opýtať sestry za pultom, kde Anna leží no ako prvý mi do rany prišiel Nicolas. „Ty!“ ukázala som nahnevane na neho prstom. Nervózne sa obšíval a podišiel ku mne. Chcel mi asi vysvetľovať čo sa stalo, no ja som ho predbehla. „Mlč! Kde je Anna?“ Prikázala som tým najprísnejším hlasom. „Je mi to ľúto Tara, nevedel som. Anna nič nespomínala.“ Ospravedlňoval sa mi po ceste do Anninej izby. „Nemôžem uveriť. Bože mala som ťa za zodpovedného človeka. Si vyštudovaný psychológ a tvoje správanie je nadmieru slušné! Mal si vedieť, že motorka žene do ruky nepatrí.“ Povedala som nahnevane a vstúpila do Anninej izby. Dvere som zabuchla Nicolasovy pred očami. Uvidela som Annu a vo mne to vrelo. Mala na sebe bielu nemocničnú košeľu s ružovými bodkami. Na krku mala golier. Pravú ruku mala až po rameno v sádre. To by ma ale tak nerozhodilo ako jej úsmev na tvári. „Vitaj, kde máš balóniky zo želaním?“ Opýtala sa ma a to ma zaklincovalo. Dokonca aj teraz si dokázala robiť žarty. „Takže ti nič nie je.“ Ironicky som povedala a sadla si na jej posteľ. „Nie ten golier mám lebo mi je zima, sme predsa v Londýne.“ Potlačovala smiech. „Pravda že a toto je rukavica nie?“ Nadvihla som obočie a poklepkala na bielu sádru. „au.“ Sykla bolesťou. „Nie to mám ako módny doplnok, vraveli, že mi ju zladia so šatami nevesty.“ Povedala pomedzi bolestivé stony. Humor ju neopúšťal. „Veľmi vtipné, mohla si skončiť ešte horšie. V takomto stave nebude žiadna svadba.“ Hneď ako som to vyslovila Adhin otvoril dvere na Anninej izbe. „No ty kaskadér.“ Pokrútil hlavou nad Annou. „Jéj, balónik.“ Potešila sa Anna keď jej Adhin priväzoval bledožltý balónik zo slonom a prianím na skoré uzdravenie, k posteli. „Rob si srandu aj ty. Mne sa skoro zabil svedok.“ Nahnevane som na neho pozrela. „Nemysli si, že som nemal strach. Hovoril som s doktorom. Nepodá hlásenie polícií a Anna pôjde zajtra domov.“ S úsmevom sa postavil za môj chrbát a vedľa neho sa ocitol Nicolas. „O Annu sa postarám.“ S úsmevom povedal Nicolas. „Áno všimla som si ako si sa postaral. Čo to bude teraz? Ponorka? Čln? Či skúsite formulu?“ Vyštartovala som po Nicolasovy. „No tak Tara. On za nič nemôže. Ja som ju šoférovala. Som dospelá.“ Obraňovala ho Anna. „Niekedy si myslím, že dospelá nikdy nebudeš.“ Zamračila som sa na Annu. „Anna má naordinovaný kľudový režim. Mali by sme ju nechať odpočívať.“ Povedal Adhin a potiahol ma z postele do svojho náručia. „Keby si hoci čo potrebovala zavolaj mi.“ Povedal Adhin Anne vážnym tónom. „Neboj sa, ja som pri nej a tak isto aj zdravotné sestry.“ Odpovedal za Annu Nicolas. „Každú hodinu čakám hlásenie.“ Oznámil  Nicolasovy Adhin. Nicolas prikývol a ja som Annu objala. „Poslúchaj. Zajtra ráno ťa čakám v hoteli.“ Šepla som jej a Anna prikývla. V takomto stave som ju predsa nemohla nechať v jej byte a už vôbec nie s Nicolasom, ktorý za to môže. On môže snáď vždy za všetko. Bola som tak nahnevaná, že by som mu pripísala na jeho zoznam aj dážď ktorý sa spustil.
„Nemôžeš mu dávať za vinu Anninu nehodu.“ Vyslovil Adhin keď sme kráčali k autu. „Myslím, že môžem.“ Oponovala som mu ako malé dieťa, ktoré si stojí za svojou lžou. „Nemôžeš. To ona šoférovala.“ Obránil ho Adhin. „Nemal jej to dovoliť.“ Nahnevane som povedal. „Sama vieš, že Anna nie je malé dieťa a ty nie si jej mama. Myslím, že ona je staršia.“ Poznamenal pred tým ako sme obaja nastúpili do Auta. Moje vlasy boli už aj tak premočené a tak som ich rozpustila. Stiahla som si gumičku a blond kučery sa mi rozprestreli na pleciach. To čo Adhin vravel malo niečo do seba. Áno priznávam, mal pravdu. To Anna bola na chybe ale keď je také ľahké sa hnevať na Nicolasa. V aute panovalo ticho a tak Marcus zapol rádio. Ja a Adhin sme pri sebe sedeli na zadných sedadlách ako  dvaja neznámi ľudia. Obaja sme sa pozerali von oknom a nechávali hádku a hnev odznieť do ticha. Na ulici sa premávali ľudia z dáždnikmi a dážď čoraz viac zmáčal ich kabáty. Voda sa liala po ulici a kvapky bubnovali na plechovú strechu auta. Sivá obloha ktorá naznačovala stmievanie. Pomaly sa rozsvecovali lampy na okraji ciest. Ucítila som na mojom stehne Adhinovú dlaň a tak som sa k nemu otočila. „V poriadku?“ Opýtal sa ma a jeho ruka prechádzala po mojom stehne navlhnutých rifiel. „Ale áno, prepáč.“ Ospravedlnila som sa a pritúlila k nemu. „Ešte stále je to náš deň.“ S úsmevom povedal a prešiel pravou rukou po mojom líci. „Dúfam, že sa už nič nepokazí.“ Povedala som z ľútostivým úsmevom. Adhin zdvihol pravú ruku pred seba a odhrnul koženú bundu zo svojho zápästia. Vykukli hodinky a Adhin sa na ne zadíval. „Máme tak hodinu času. Si hladná?“ Opýtal sa ma. „Hodinu? Kam pôjdeme o hodinku?“ Vrátila som mu otázku a nebrala ohľad na jeho otázku ohľadne jedla. „Na koncert. Prijala si moje pozvanie.“ Váhajúc na mňa zazrel. „O2 Aréna?“ Opýtala som sa ho z prižmúrenými očami. „Áno. Tak, si hladná? Lebo ja by som si dal niečo.“ Presviedčal ma. „Tvoje želanie je mojím rozkazom.“ Zasalutovala som pred Adhinom a rozosmiala sa. „Marcus poprosím vás zastavte.“ Vyslovila som pomedzi smiech a Marcus pribrzdil a otočil sa dozadu ako by si nebol istý, či to myslím vážne. „Slečna, vonku prší a nemyslím si, že to len tak prejde.“ Oboznámil ma s počasím. „Všimla som si. Ďakujem za predpoveď ale teraz prosím zastavte.“ Poprosila som ho a Adhin na mňa pozeral prekvapene. Marcus zastavil auto a ja som sa pozrela na Adhina keď som otvárala dvere. „No tak hýb sa, ideme.“ Podpichla som ho zo smiechom. „Marcus zavolám vám.“ Oznámil vodičovi ktorý len prikývol. Vystúpila som z auta a ucítila prvé chladné kvapky na mojej tvári. Bolo to osviežujúce, ako by zo mňa zmývali všetok stres. Ucítila som Adhinovú dlaň na tej mojej. Preplietol si so mnou prsty a tak ako ja tak aj on sa rozbehol ulicou plnou ľudí. „Si blázon Tara.“ Vykrikoval pomedzi smiech. „Preto si beriem za muža Psychológa.“ Odpovedala som mu až sme sa zastavili pred vysvieteným barom. „Dig-Dog? To koho mohlo napadnúť?“ Adhin sa smial na mojom vráskavom čele. „Poď.“ Popohnal ma do vnútra. „Ako prvé ma ovanula vôňa gyrosu, potom nasledovali akoby vonné tyčinky spojené z cigaretami. Vošli sme druhými dverami a už som bola v obraze. Po celej miestnosti boli vankúše rôznych veľkostí a farieb. Na zemi boli perzské koberce a malé nízke stolíky boli ľubovoľne postavené. Okolo niektorých sedeli ľudia rôznych národností a vzhľadu. Niektorý fajčili vodné fajky a niektorý jedli z obrovských tácok. Steny boli príjemne sfarbené do červeno tehľovej farby a osvetlenie nie moc ostré. Nechápem ako ich napadol ten názov ale reštaurácia bola veľmi príjemná na rozdiel od jej názvu. „Dobrý večer.“ Usmievavá nízka Indka sa objavila pred nami. Boli sme obaja uchvátený interiérom. Ledva sme si ju všimli. „Dobrý večer.“ Pozdravil Adhin a následne ja. „Stôl pre dvoch?“ Opýtala sa a vzala dva jedálne lístky. Obaja sme prikývli a nasledovali ju hneď po tom ako sme sa vyzuli.
Usadili sme sa na farebné vankúše pri nízkom stolíku. Sedeli sme oproti sebe a študovali jedálny lístok. Nebolo to také jednoduché, ich škála možností bola snáď nekonečná. Prevládala zelenina a Kuracie mäso. Adhin položil jedálny lístok a zapozeral sa na mňa. Hneď ako som ucítila jeho pohľad na mojom tele, sklopila som jedálny lístok. „Máš vybrané?“ Opýtal sa ma a zavrel knihu z ponukou pred sebou. „Ani nie. Je toho veľa a neviem čo konkrétne by som si dala. Všetko znie tak delikátne.“ Povzdychla som si a sklopila zrak späť na jedálny lístok. Pretáčala som strany a blúdila pohľadom. „Vyberiem za nás oboch ak dovolíš.“ Ponúkol sa Adhin a ja som prikývla. Privolal usmievavú čašníčku jedným mávnutím ruky. Milým tónom objednal porcie pre nás oboch a nezabudol ani na aperitív. Objednal víno no názov mi známi vôbec nebol. Všetko čo povedal znelo tak dobre, že som sa ani pýtať nechcela. Milá čašníčka prikývla hlavou a odišla. „Si krásna.“ Povedal po tom ako sa na mňa zapozeral. „Nemyslím si. Mám premočené vlasy a určite rozmazanú maskaru.“ Oponovala som Adhinovy. „Vieš, ak ti niekto povie kompliment, stačí poďakovať.“ Opravil ma. „Ale ak niekto klame, treba ho uviesť na pravú mieru.“ Odôvodnila som moju odpoveď. „Čo ak, sa niekomu páčiš práve takto?“ Opýtal sa ma a uväznil svoju spodnú peru medzi zubami. Toto gesto som milovala. Bol vtedy tak neodolateľný. Mala som chuť po ňom skočiť no musela som sa ovládať. „Tak potom ďakujem za kompliment.“ Poďakovala som a naprázdno prehltla. Všetky hormóny sa vo mne splašili. Chcela som ho hneď tu a teraz. Takéhoto hravého. Vedela som si predstaviť všetko čo by sme mohli robiť na tých farebných vankúšoch. Potriasla som hlavou a snažila sa ukľudniť. Ani som si nevšimla kedy nám čašníčka priniesla fľašu vína. „Myslím, že mám tiež hriešne myšlienky.“ Vyslovil Adhin potichu keď sa nakláňal cez stôl aby mi nalial do pohára biele víno. „Ako vieš?“ Opýtala som sa ho prekvapene a odpila si z pohára na vysokej stopke. „Pretože máš prižmúrené oči a nevedomky si hryzieš do spodnej pery. Nevnímaš nič okolo a rozmýšľaš len o tom..“ Povedal sebavedome a koniec vety nechal nedokončený. Začervenala som sa keď sa na mňa usmial a odpil si z pohára. Hneď ako ho položil naspäť, nízka no usmievavá čašníčka nám priniesla obrovskú tácku. Položila ju na stred stola na malý otáčavý ostrovček medzi nami. Poďakovali sme a obaja sme pozerali na obrovskú porciu. „Toto máme do seba natlačiť celé?“ Opýtala som sa a hľadela na jedlo. Vôňa bola úžasná. Bolo cítiť kari a dokonca aj olivový olej či citrón. Na tácke pred nami bolo kuracie mäso na všetky možné spôsoby, medzi tým bola zelenina ktorá vyzerala tak čerstvá ako by bola práve nazbieraná. Neodolala som a pustila sa do jedla. Vidličkou som si napichovala mäso a zeleninu. Mäso bolo šťavnaté a zelenina, teda šalát, chrumkavý. Presne taký ako má byť. Bolo neskutočné ako mi lahodila ich prepletená korenitá chuť. Adhin sa neunúval vziať si vidličku a jedol rukami ako aj ostatný zákazníci. „Prečo ješ vidličkou?“ Opýtal sa ma po pár minútach. „Takto je to chutnejšie.“ Dopovedal a ponúkal mi sústo opečeného kuracieho mäsa ktoré držal medzi ukazovákom a palcom. Kvapkala z neho omáčka a ja som nadvihla nechápajúc obočie. „No tak, vyskúšaj to.“ Nevadilo mi jesť rukami, no v reštaurácií? Prišlo mi to divné. Divné ale aj tak som sa nahla k Adhinovej ruke. Otvorila som ústa a Adhin mi položil sústo do úst. Privrela som ich a tým pádom aj olizla omáčku z Adhinových prstov. „Hmm. Myslím, že by sme si niekedy kŕmenie mohli nechať aj do postele.“ Povedal pobavene. „Si nechutný. Práve pre toto jem vidličkou.“ Povedala som pomedzi prežúvanie tak úžasného šťavnatého mäsa. „Vieš na čo mám chuť? Viac ako na toto perfektné jedlo?“ Opýtal sa ma a prižmúril oči. „Mám tri možnosti?“ Opýtala som sa späť a akoby na oko bez záujmu, som si napichovala grilovanú zeleninu na vidličku. „Myslím, že odpoveď poznáš.“ Povedal provokačne a zase si do úst vložil mäso. „Ak myslíš na to na čo ja, tak ja sa nehanbím. Dám si to hneď.“ Šibalsky som sa usmiala na Adhina. Vedela som na čo myslí. Kto by to pri jeho gestách nevedel? Chcel presne to čo ja. Ale mala som chuť mu to trošku spestriť. Nadvihla som ruku a čašníčka prišla behom pár sekúnd. „Želáte si?“ Opýtala sa. „Mohli by ste mi prosím vás doniesť čokoládový špic?“ Poprosila som. A Adhin sa zatváril nechápavo. „Bohu žiaľ, máme iba banány v čokoláde zo šľahačkou.“ Ospravedlnila sa a ponúkla mi inú možnosť. „To bude perfektné, ďakujem.“ Poďakovala som a čašníčka odišla z mojou novou objednávkou. „Na čo ti je dezert? Ešte sme nedojedli toto.“ Opýtal sa ma Adhin a ukazoval na obrovskú porciu jedla pred nami. „Vieš miláčik, žena keď má na niečo chuť, nič nie je lepšie ako banán v čokoláde zo šľahačkou.“ Žmurkla som na neho a Adhin sa rozosmial. Asi pochopil na čo som narážala. „Si neskutočná.“ Povedal pomedzi smiech keď čašníčka položila na stôl môj dezert. Ukazovák som namočila do šľahačky a následne ho vopchala do úst. „Hm. Naozaj sladká.“ Lahodne som si oblizla prst a užívala si cukor ktorý sa mi povaľoval na jazyku. „Tara neprovokuj ma.“ Snažil sa vážnym tónom povedať Adhin ktorý ma sledoval. „Chceš aj ty?“ ponúkla som mu ukazovák z malým kopčekom šľahačky. „Za toto, ťa tak potrestám.“ Šepol kúsok od môjho prsta ktorý následne oblizol. Chcela som ho vyprovokovať. To teda pravda je. No on mi urobil ešte väčšie chúťky. Vzrušoval ma každý pohľad, každé gesto, dokonca aj jeho tón hlasu. Hlasno som si povzdychla. „Kiež by si ma trestal častejšie.“ Šepla som si popod nos. „Niekto tu je odvážny.“ Povedal pomedzi to ako sa venoval jedlu. „Odvaha mi nechýbala nikdy, len som ju neprejavovala.“ S úsmevom som Odpovedala a pustila sa do perfektného dezertu.
„Si úžasná provokatérka.“ Uznal Adhin popri večeri. Usmiala som sa a prehltla posledné sústo banánu v čokoláde. „Ďakujem za kompliment, škoda že sú tie stoly tak nízko, nejako mi ten banán zachutil.“ Utrela som si ústa papierovým obrúskom a Adhin ostal zarazene na mňa hľadieť. Skamenel ako by som mu povedala niečo zakázané. Aj keď v určitom zmysle to zakázané bolo. Nevinne som sa usmiala a odpila z pohára víno. „Ešte chvíľku a nepôjdeme na koncert.“ Povedal medzi zaťaté zuby. „Kam by sme šli? Veď si ma pozval na koncert.“ Snažila som sa hrať hlúpu. „Najskôr koncert, potom trest. Najskôr koncert, potom trest.“ Opakoval Adhin po tichu zo zavretými očami ako by sa snažil ukľudniť. „Máš šťastie, že ten koncert je dôležitý.“ Povedal keď otvoril oči a priamo sa zahľadel do tých mojích. Strieborný pohľad sa miešal z tým temným modrím. „Ale už sa teším ako ťa potrestám.“ Zahryzol si do spodnej pery na ktorej zanechal krvavú ranku. Musela som sa napiť vína aby som to predýchala. Mala som sto chutí kašľať na nejaký hlúpi koncert. Chcela som ho v posteli. Hneď! Dovolila by som mu všetky možné tresty. Až tak veľmi ma vzrušil jeho zachrípnutý hlas s prísľubom trestu spojeným s rozkošou. „Myslím, že by mi nevadilo ak by sme koncert vynechali.“ Pípla som tenkým hláskom a Adhinová tvár povolila. Kútiky sa mu ťahali do strán. „Ako tak na teba pozerám, teší ťa pomyslenie na trest. Takže na ten koncert určite musíme ísť.“ Vyslovil škodoradostne. „Prečo?“ Skoro som zamraučala. Čakala som, že moju ponuku príjme. „Pretože si s tým začala. Bola si neposlušná.“ Karhal ma no na jeho tvári bol stále úškrn. „Tak ty sa chceš hrať?“ Opýtala som sa z prižmúrenými očami. „Nie Tara, za toto sa určite hádať nebudeme.“ Prísne povedal a chytil moju dlaň do svojej. Pritisol si ju k perám a jeho strnisko mi ju jemne poškriabalo. Privrela som oči a rátala v duchu do päť, aby som sa ukľudnila. „Budeme platiť.“ Oznámil Adhin čašníčke ktorá okolo nás prechádzala. „Si plná?“ Opýtal sa ma Adhin ktorý asi myslel na jedlo. „Kiež by som bola.“ Zamraučala som. Presne tak, moja myslel aj tak nemyslela na jedlo. „Tara myslím jedlo. Neprovokuj.“ Z prižmúrenými očami ma sledoval a ja som len pretočila očami. „Hej som.“ Urazene som odpovedala. „Bez hádok, áno miláčik?“ Opýtal sa ma, skôr na to či to chápem. No dá sa na Adhina hnevať? Nie to teda nedá. Vyplatil účet a z menším zapotácaním sme sa obaja postavili z vanúšov na zemi. Adhin mi pomohol obliecť koženú bundu, aj keď by som to zvládla sama. Určitým spôsobom sa ma nenápadne dotýkal a tak prehlboval moju nedočkavosť. Nakoniec si obliekol svoj kožák a vytiahol telefón z vrecka. Vytáčal číslo a prepaľoval ma pohľadom. „Marcus, áno, Dig-Dog.“ Ukončil krátky telefonát. „To ide s nami aj Marcus?“ Opýtala som sa ho keď sme kráčali k dverám. „Pravdaže. Môj otec je veľmi vplyvný človek. Na takýchto akciách musím mať dohľad.“ Pripustil Adhin a otváral sklenené dvere. „Super budem sa cítiť ako keď som mal osem a moja mam bola som mnou na koncerte ACDC.“ Povedala som ironicky. „ACDC?“ Prekvapene pozrel na mňa Adhin. „Mala som osem. Kto by nepočúval ACDC.“ Obraňovala som sa. „Inak neužila som si to lebo tam bola moja mama, ktorá kontrolovala moje hlasivky, prísun tekutín a tak isto mi priniesla chrániče sluchu.“ Otrávene som spomínala. Adhin sa nad mojou spomienkovou chvíľkou začal smiať. „Nesmej sa. Cítila som sa trápne.“ Šťuchla som Adhina do pleca. Vytiahol ma do dažďa ktorý mi zase zmáčal tvár aj keď len na pár sekúnd. Pred nami bol čierny mercedes a Marcus z dáždnikom ktorý otváral dvere. Rýchlo sme nastúpili a Marcus za nami zavrel dvere. Usadili sme sa a zrazu som započula hrubý hlas. „Dobrý večer pane.“ Ohlásil sa neznámy muž na spolujazdcovom sedadle vedľa Marcusa. „Kameron, toto je slečna Palmer.“ Predstavil ma ďalšiemu osobnému strážcovi, či poskokovi?  Usmiala som sa a hlasne pozdravila. „Hurá to budeme mať dozor ako rodičov. Vždy som chcela zažiť rodinnú akciu.“ Zatlieskala som rukami ako šťastné dieťa a zazubila sa do spätného zrkadla keď na mňa Marcus pozeral. „Nevšímajte si to Marcus, môžeme ísť.“ Oznámil mu  Adhin. „Marcus už ste niekedy nosil parochňu?“ Opýýtala som sa Marcusa keď v aute zavládlo hrobové ticho. Chcela som sa baviť. Nie umierať od nudy v aute. „Nie, slečna.“ Odpovedal stručne. Počula som ako sa po tichu Kameron zasmial. Adhin zadržiaval smiech a račej sa venoval mobilu. „Čo tam ťukáš?“ Opýtala som sa Adhina po chvíľke, keď mi došlo, že sa so mnou nikto z tých troch suchárov baviť nechce. „Písal mi Nicolas, že je všetko v poriadku a Anna zaspala.“ Oboznámil ma Adhin. „Škoda, chcela som jej volať.“ Ľútostivo som povedala. „Mala by oddychovať. Nicolas bude pri nej celú noc, neboj sa.“ Usmial sa a prehodil si moje nohy cez tie svoje. „To si ma teda ale vôbec neukľudnil.“ Uškrnula som sa na Adhina keď mi vyzúval biele tenisky. „Neboj sa, Nicolas je neškodný.“ Poznamenal a začal mi masírovať nohy. „Tým by som si nebola istá.“ Poznamenala som ironicky a užívala si Adhinové šikovné ruky. „V jej stave myslím si, že na ňu ani nesiahne.“ Pousmial sa Adhin. „Ako to, že v jej stave?“ Opýtala som sa a zamračila. „Nicolas je trošku iná liga. Nie je na zdvorilostné dvorenie.“ Zasmial sa a pomaly prešiel rukami na moje lítka. „Zdvorilé dvorenie? A ty si niekedy niečo také robil?“ Opýtala som sa z nadvihnutým obočím a prekríženými rukami na prsiach. „Mali sme spoločné raňajky.“ Odpovedal. „S tvojím otcom.“ Opravila som ho. „Pozval som ťa na koncert.“ Obhájil sa. „S dozorom osobných strážcov.“ Zase som ho opravila. „Ale sex sme romantický mali!“ Oponoval mi. „Jasné, asi raz? Aj to sa čudujem, že tam niekto s nami nebol.“ Rozosmiala som sa. „Takže by si tam ešte niekoho potrebovala?“ Opýtal sa ma šibalsky. „Počkaj bavili sme sa o Anne a Nicolasovy. Nie o mojích predstavách.“ Pomedzi smiech som sa snažila stočiť tému. „Takže v tvojích predstavách je ešte jeden človek?“ Opýtal sa a zrazu jeho masírovanie prestalo. Za nohy si ma prisúval k sebe. Nevedela som sa prestať smiať. „Povedz to!“ Prikázal mi a hneď sa pridal k môjmu smiechu. Prisunul sa ku mne bližšie a snažil sa ma bozkávať na krku. No bolo to naozaj obtiažne keď sme sa obaja smiali. „Nie, bože. Nie.“ Ledva som vyslovila keď zašiel svojími ľadovými rukami pod lem môjho trička. „Alah.“ Opravil ma a zadíval sa mi do očí. „Je čudné povedať. Nie alah, nie. Myslím že to tam nepasuje.“ Zase som sa rozosmiala. „Ak ty konvertuješ a naozaj ťa uznajú za moslimku, tak prisahám, že sa inej ženy nikdy nedotknem.“ Odprisahal mi Adhin. „Takže inak by si sa dotkol?“ Prižmúrila som oči a čakala na jeho odpoveď. „Nechcela by si mať kamarátku?“ Opýtal sa ma ale nie tak presvedčivo ako chcel. „Tak za toto si buď istý, že konvertujem s vyznamenaním!“ Vyhrážala som sa mu vážnym tónom a Adhin sa rozosmial. Zase ten smiech. Zo srdca.
„Za chvíľku tam budeme pane.“ Oznámil nám Marcus. „Mala by si sa obuť Tara.“ Povedal nežne Adhin pri mojom uchu. „Tak ty ma vyzuješ a ja sa mám obuť? Toto je nonsens.“ Preafektovane som pretočila očami. „Smrdia ti tenisky.“ Adhin so smiechom zamával rukou pred svojím nosom. „Som hlboko urazená a že gantleman.“ Urazene som odula spodnú peru. Počula som ako sa na predných sedačkách rozozvučal tichý smiech. Marcus a Kameron sa na mne potajomky bavili ale to sa o Adhinovy povedať nedalo. Smial sa tak nahlas, že by ho počuli snáď aj ľudia na ulici. Pre istotu som si privoňala k teniske. Vobec nesmrdela. Neviem o čom to hovoril. Mohla som byť urazená ako veľmi som chcela ale jeho hlasný zvonivý smiech mi ťahal kútiky do strán. Obula som sa akurát keď čierny mercedes zastal pred O2 arénou. Najskôr vystúpil Kameron ktorý mi otvoril dvere. Vystúpila som a po mne hneď Adhin. Po tom ako Kameron zaklapol dvere za Adhinom, Markus vyštartoval plnou parou v pred. „Nemala ísť snami aj mama?“ Podpichla som Adhina. „Marcus odparkuje auto, pridá sa k nám za pár minút pri vstupe.“ Zo smiechom vyšlo z Adhina. „Zavolaj mu!“ Rozkázala som Adhinovy. „Prečo?“ Opýtal sa zrazu vážnym tónom. „Aby nezabudol dvoj litrovú minerálku, chrániče sluchu a pre istotu kvapky na kašeľ.“ Teraz som sa už začala smiať ja. „Myslím, že po svadbe pozvem tvoju mamu na koncert.“ Podpichol ma Adhin. „Iste ale ona počúva iba ACDC.“ Kývala som Adhinovy na súhlas. Obaja sme sa smiali a Kameron sa tváril nezainteresovane. Aké nečakané. „Kameron viete sa aj usmievať?“ Opýtala som sa ho z vážnosťou v hlase keď sa snažil dávať pozor na okoloidúcich ľudí ktorých vyplašil len svojím pohľadom. Nevyzeral zle. Šedivé vlasy zostrihané námorníckym strihom. Čierny oblek a smrtiaci výraz dohladka oholenej tváre. Možno ľudia mali strach z jeho ľadového modrého pohľadu ktorý sa miesil z nevraživosťou. „Áno slečna.“ Odpovedal v krátkosti a ďalej sa rozhľadel do davu ľudí ktorý bol úplne neškodný no pre Kamerona  znamenal možné ohrozenie. Po chvíľke, čo sme prestupovali z nohy na nohu a nervózne poklepkávali v tichosti nohou, sa konečne objavil Marcus. „Prepáčne Pane, všetko bolo prepchaté civilistami.“ Ospravedlnil sa vysmiaty Marcus. „Lístky!“ Adhin rozkázal a ignoroval jeho ospravedlnenie. „Tu.“ V krátkosti odpovedal Marcus ktorý z vnútorného vrecka svojho čierneho obleku, vytiahol štyri lístky. Adhin mu ich okamžite vytrhol z ruky bez poďakovania alebo kúska ľudského zaobchádzania. Vykročili sme k vchodu. Kameron a Marcus nám boli v pätách. „Oh a skoro by som zabudla, nohy mi nesmrdia a ten smiech som počula.“ Povedala som s vážnosťou v hlase a ukazovákom preskakovala medzi Marcusom a Kameronom. Tvárili sa ľútostivo. Rozosmiala som sa a otočila k Adhinovy. Ten akoby nič nevnímal. Zvážnela som. Chytil ma pevne za ruku a vykročil. Jeho stisk bol naozaj pevný. Pevnejší ako obvykle. Pripadal mi úplne mimo, akoby nad niečím premýšľal. Prešli sme rampu s bezkrkými mužmi ktorý zbierali lístky a Adhin nevyslovil ani slovko. Dokonca nepustil ani moju ruku keď mi jeden z vyhadzovačov lepil papierový náramok. „Adhin bolí to.“ Sykla som po tichu a očami naznačila ruku, teda dlaň ktorú mi pomaly ale isto drtil. Obzrel sa a akoby sa zľakol. „Prepáč.“ Ospravedlnil sa a povolil stisk. Teraz sa to už dalo vydržať aj keď to nebol ten letmí stisk. Prechádzali sme pomedzi davy ľudí všetkých kategórií. Užívala som si tú atmosféru. Aspoň pri pohľade na ľudí ktorý sa fotili, rozprávali a spievali si, som mala pocit, že som na koncerte. Keby som sa mala riadiť podľa ľudí s ktorými som tu, myslela by som si, že som na pohrebe. Adhin mi pripadal ako nadopovaný niečím čo otupí všetky zmysly a Kameron s Marcusom vyzerali vlastne, oni ani nevyzerali. Ich kamenné tváre hovorili za všetko. „19 D Pane.“ Oslovil Marcus Adhina. Adhin iba prikývol a pokračoval. Ľudia ktorý stáli asi tak päť metrov od pódia kričali zvučné názvy kapiel. Pomaly sa napĺňala hala. My sme pokračovali ďalej. Dokonca až za železné zábrany ktoré mali udržať fanúšikov v bezpečnej vzdialenosti. Za zábranami bolo zopár miest na sedenie a zábradlie ktoré vyhradzovalo dvojmetrový odstup od pódia. Čo som si mohla myslieť. Možno by som rada bola v dave ľudí. Nerada som sa ukazovala na výslní. Nie som ten typ. Adhin mi ukázal miesta hneď oproti pódiu a my sme sa usadili. Cítila som sa čudne. Vedľa nás sedeli zazobaný ľudia ku ktorým sme sa pripojili aj my. V.I.P lístky. Pravdaže teraz som už vedela, že si koncert neužijem. Nešlo iba o náš dozor. Šlo aj o atmosféru. Sklopila som zrak a vytiahla telefón z vačku. Pravdaže iba jednou rukou pretože Adhin sa ešte neuráčil pustiť moju jemne podrtenú ľavú ruku. Skontrolovala som čas. Bolo niečo pred siedmou. Povzdychla som si a vložila ho naspäť. „Si smädná?“ Opýtal sa ma Adhin. „Nie.“ Jednoducho som odpovedala. „Hladná?“ Opýtal sa znovu. „Nie.“ Pípla som z núteným úsmevom. „Tak čo ti je?“ Natočil sa ku mne a zahľadel sa mi do očí ako by tam niečo hľadal. „Skoro si necítim ruku a nepáčia sa mi naše miesta.“ Odpovedala som mu pravdivo. Zase o niečo povolil stisk svojej ruky no nepustil ma. Mala som pocit, že sa bojí aby som mu neušla. Aké smiešne. Pomyslela som si. „Čo je na našich miestach zlé?“ Opýtal sa ma a obzrel sa okolo nás. „Nič, teda nie sú zlé. V.I.P miesta sú úžasné, len v tom dave mohla byť dobrá atmosféra.“ Obzrela som sa za seba na šaliaci dav ľudí ktorý mali rôzne transparenty nad hlavami. „A my tu sedíme ako zazobaný suchári.“ Pretočila som očami a jemne ho palcom pohladila po dlani. Bolo to ako malé ospravedlnenie za moju úprimnosť. „Myslel som, že sa ti to bude páčiť.“ Zamračil sa ako by nad niečím rozmýšľal. Ľavou rukou si prešiel zarastené strnisko. Keď dlhšie neodpovedal, vyslovila som len krátku poznámku. „To je v poriadku, kašli na to.“ Usmiala som sa. Nechcela som mu pokaziť radosť. „Nie, povedal som, že ti splním každé prianie.“ Zrazu sa jeho prísny pohľad zmenil na úsmev a žiariace diamanty. Sprudka sa postavil a potiahol ma zo sebou. Otočili sme sa k davu ľudí ale výhľad nám skrížil Marcus s Kameronom. „Pane?“ Váhavo sa opýtal Marcus. „Ostaňte tu!“ Rozkázal Adhin. „Pane ale máme isté inštrukcie.“ Prerušil Adhina Kameron, ktorý položil svoju ruku na Adhinové plece. „Toto, bolo posledný krát čo ste sa ma dotkli.“ Nahnevane povedal Adhin a Kameron stiahol svoju ruku. „Budeme tu pane.“ Odpovedal Marcus. Adhin kývol hlavou, pustil moju ruku a preliezol železnú zábranu. Šla som hneď za ním. Ostali sme pre istotu na začiatku. Nechcela som ísť ďalej, predsa som len ľutovala Kamerona a Marcusa. Chcela som byť im na očiach a tak isto v dave, čo sa mi aj podarilo, takže som si konečne začala užívať atmosféru arény. Na obrazovkách ktoré zdobili steny pódia, sa začali objavovať číslice. Začalo odrátavanie a tak dav vymenoval všetky čísla od desiatich až po nulu. Ako prvé sa rozbehli fotografie najznámejších interpretov ktorý odohrali čo i len jeden koncert v tejto aréne. Za každým názvom a fotografiou sa ozýval iný dav ľudí. Fanúšikovia rôznych skupín, kričali, plakali a výskali radosťou, že ich aspoň na pár minút uvidia na živo. Pocity ktoré mali nahromadené vybuchovali v ováciách. Niektoré boli prehnané a niektoré na mieste. Ale kto im môže niečo zazlievať? Nikto. I keď na pódiu nebol nikto a bežala iba prezentácia. Všade, celá hala sa blýskala. Blesky fotoaparátov nemali konca kraja.
Za sebou som ucítil pevnú mužnú hruď. Adhin stál za mojím chrbtom, rukou mi stiahol z hlavy gumičku. Vlhké pramene vlasou sa mi rozprestreli po pleciach. Odhrnul mi spadnuté pramene na stranu a svoju bradu položil na moje plece. „Nie je ti horúco?“ Opýtal sa ma tesne pri uchu a zaťahal za lem koženej bundy. Prikývla som a on mi ju zvliekol. Vyzliekol si aj svoju a rukou mávol na Kamerona ktorý nás nespúšťal z očí. Kameron behom sekundy pribehol. Vzal naše kožené bundy a vrátil sa na svoje miesto. „Pojazdná šatňa?“ Opýtala som sa zo smiechom keď Adhin obmotal svoje ruky okolo môjho pása. „Všetko mám premyslené.“ S úsmevom povedal a vtisol mi jemný bozk na líce. Usmiala som sa a venovala pódiu na ktoré vyšla prvá skupina. Som si istá, že niekde v televízií som ich už zahliadla a určite ich počula v rádiu, no nikdy som ich nevidel na živo. Dav fanúšikov pískal, výskal ešte hlasnejšie keď sa objavili niekoľký mladý muži. Určite som vedela, že sú speváci nakoľko každý držal mikrofón a kapela ktorá vydávala prvé rázne tóny zdobila pozadie pódia. Každý bol iný a tak mi prišli zaujímavý. Živly ktoré sa dopĺňajú. Jeden z nich, v čiernej košeli a rozstrapatenými gaštanovými vlasmi sa začal prihovárať publiku. Publiku ktoré skandovalo názov ich skupiny aj napriek hlasnej hudbe ktorou sa ich kapela snažila rozprúdiť. Jeho príhovor netrval dlho, vystriedal ho krátko vlasý blonďák z úsmevom ktorý človek nájdete len v televízií. Poďakoval fanúšikom aj organizátorovi. Dokonca nezabudol ani na televíznych divákov či rádiových poslucháčov. Túto veškerú ohromnú reč zakončil čiernovlasý tichý chlapec v úzadí pódia, hlasným výkrikom. „Ste pripravený?“ Nebola to otázka bolo to skôr ako by nabudenie davu na začiatok veľkolepého koncertu. Dav sa išiel zblázniť hneď ako započul prvé slová pesničky. Chrapľavý hlas sa niesol arénou a doprevádzali ho hlasy fanúšikov. Tí poznali pesničku naspamäť. Nečudujem sa im, bola chytľavá a tiež som ju už niekde počula. Melódia a aj hlasy sa mi vrývali až pod pokožku. Cítila som každé buchnutie o bicie každý vysoký i nízky tón. Zimomriavky vyjadrovali moje pocity. Slová pesničky boli perfektne skonštruované na rev davu. Dopĺňali sa a dokonca tancovali. Nebol to teda tanec ktorý je naučený a určite by ho profesionáli tancom nenazvali ale im to tak svedčalo.
„Stratil som zmysli, som bezbranný. Jej parfum ma vydiera, sladké a kyslé, hltám. Ležím tu počítajúc hodiny.“
Započula som Adhina ktorý si pospevoval slová pesničky. Mierne som sa pootočila a všímala si ho. „S teba snáď bude romantik.“ Podpichla som ho a on sa na mňa pozrel. „Spievam ti. Váž si to.“ Prikyvoval a snažil sa trafiť späť do textu.
„Som nabitá zbraň, už to nemôžem ovládnuť. Som celý tvoj. Nemám kontrolu. Bez kontroly“
Spieval a pozeral priamo na mňa. Nevedela som sa nabažiť jeho spevu. Nie preto, že by bol výnimočný. Bolo to preto, že to spieval mne, nikomu inému iba mne. Ani som ho nenechala pokračovať a pritiahla som si ho rukou za krk k sebe. Pritisla som pery na tie jeho. Pocítila som ako sa do bozku usmial. Ani nemusím spomínať ako ma to potešilo. Každý jeho úsmev bola ťažká drina a unikátny jav. Po chvíľke sa odsunul a rukou prešiel po mojom líci. „Ou, ľudkovia brzdite. Bola to len prvá pesnička.“ Podpichol nás spevák v čiernej košeli. Ktorý sa usmieval doširoka. Zodvihla som ruky v obrannom geste. Zasmiali sme sa spolu a Adhin mu len mávol. Buď sa mi to zdalo alebo Adhin ukazoval na mňa. Nie nezdalo. Adhin na mňa z vrchu ukazoval ukazovákom. Presne ukázal vinníka. Ale nie som si tak istá či nie je spolupáchateľ práve Adhin. Veď to on spieval mne, istým spôsobom ma vyprovokoval. „Pozri, kočka nikdy ťa neopustím ak sa ma budeš držať takýmto spôsobom.“ Ponúkol mi kučeravý typický Angličan ktorý v zápetí vykríkol názov pesničky. Dav sa ako by zase zbláznil. Dokonca sa Adhin smial na ponuke ktorú mi pán vtipný ponúkol. Hlučná hudba lahodila môjmu sluchu. Prvé tóny vychádzali z úst veľmi snaživého speváka ktorý sa premával zo strany na stranu v čiernej košeli. O niečo neskôr sa ozval zamatový hlas hanblivého čiernovlasého muža, ktorý nevenoval očný kontakt publiku. Pravdaže pán extra strapatý účes sa od nás nevzdialil príliš ďaleko na to aby sa nestihol vrátiť. Asi sa mu páčilo flirtovanie. Teda o tom nepochybujem. Bol to šoumen. Začal spievať a tak trochu sa mi zazdalo akoby hľadel na mňa. „Kočka pozri čo si mi urobila.“ Chytil sa za hruď a Pokračoval. „Kočka pozri čo si mi urobila teraz.“ Ozvalo sa hlasné wow a ja som sa rozosmiala. Oprela som sa o zábradlie lakťami a počúvala nádejný hlas speváka, ktorý bol určite jeden z milióna ktorý si koncert užíval.  Adhin sa posunul viac ku mne doslova sa natlačil na môj chrbát a jeho brada sa ocitla na mojom pleci, tak ako pred tým. Lakťami sa oprel o zábradlie a preplietol svoje prsty z tými mojími. Bol to príjemný pocit. Hudba ktorá ma oslovila, spevák ktorý nespieva bezduché texty a žije pre moment, pre publikum a hlavne Adhin. Adhin, jeho vrelé objatie ktorým si ma k sebe púta a majetnícky vyžaduje aby každý pochopil, že som iba jeho. Kučeravý šoumen roztlieskaval dav a k nemu sa pridal hnedovlasý celkom dobre vyzerajúci mladý muž v bielom tričku. Oprel sa o neho lakťom, kučeravý šoumen na mňa ukázal prstom a Pán pásik začal spievať svoju slohu. „Kto je ten muž čo ťa drží za ruku a hovorí o tvojích očiach. Spieva o tom, byť slobodný ale teraz zmenil názor.“ Obidvaja kývali hlavou do strán a ja som sa bavila. Adhin si spieval potichu ich text. Bola som pobavená ich hrou, ako to dokážu, tak presvedčivo. Adhin vyzeral, že si to užíva a tak som sa začala pohupovať zo strany na stranu spolu s ním za mojím chrbtom. Splynuli sme z davom ktorý z plných pľúc spieval a pohyboval sa zo strany na stranu.
Skupina odspieval posledné slohy a uviedla ďalšieho účinkujúceho. Hlasné ovácie neutíchli ani keď dotyčný vybehol na javisko z gitarou. Bol sám a tak to bolo čudné pretože, pred chvíľou sa tlupa tak ôsmich ľudí z javiska vytratila. Mal hrdzavé vlasy ktoré si rukou rozcuchával. Čierne tričko a padnuté bledé rifle. Jeho pohľad aj napriek ováciám jeho mena, bol prilepený na mikrofón a neskôr na svoju španielku. Gitaru držal z obdivom ako by to bola krehká žena ktorej nechce ublížiť. „Tento je naozaj dobrí. Texty si píše sám.“ Objasnil mi Adhin ktorý ma držal okolo pása. Prikývla som a ďalej sledovala javisko. Nervózny červenovlasý chlapec si doladil gitaru a pozdravil fanúšikov. Hneď ako vydal prvých pár tónov, publikum zapišťalo. Usmial sa a pridal v tempe. Po prvých slovách textu z neho opadla nervozita. Vyzeral byť uvoľnený a ako by v svojom živle. Už prvá sloha mi pripomínala môj život.
„Už dlho to viem, otec v noci vstáva aby pil.“
Prvá veta ako by bola vytrhnutá z môjho života. Hneď na uvítanie. Zastavila som sa. Stála som ako socha a hľadela na jeho uvoľnený no ľútostivý prejav pesničky. Čo dohnalo tohto speváka k tomu aby písal tak pravdivo? Pomyslela som si, pri počúvaní jeho textu.
„Nikdy som nevidel svojho otca plakať. Studený ako kameň v kuchynskom svetle. Hovorím je čas.“ Otočila som sa k Adhinovy a on tú pesničku naozaj spieval. „Nepáči sa mi.“ Povedala som zamračene. „Nepáči sa ti, že spieva pravdu, alebo jeho hlas?“ Opýtal sa ma. Prišlo mi to ako by sa ho zastával. „Nepáči sa mi počúvať o mojom otcovi.“ Nahnevane som povedala. „Bereš si to až príliš k srdcu.“ Dedukoval Adhin. „Myslím že aj ty.“ Oponovala som mu. „Vieš, musíš to brať športovo. Je to výborná skladba a aj keď otca nenávidíš, tak ho miluješ. Je to tvoj rodič.“ Začal mi Adhin vysvetľovať a v pozadí sa ozývala pesnička, ktorú som zavrhla iba kvôli myšlienke na muža, ktorý mi má byť otcom. Zapozerala som sa na Adhina. Nevedela som čo mu mám odpovedať. Mal pravdu. Rodičia robia chyby a deti ich aj napriek nim milujú.
„Ale milujem ho až do špiku kosti. Ale nechcem žiť v takomto domove. Niet čo povedať, on vie že cez noc utečiem.“
Tieto slová sa drali z Adhinových úst ako by boli pravdivé. Nespúšťal zo mňa pohľad a tak isto aj jeho objatie bolo pevné. Strieborné diamanty sa trblietali v žiare reflektorov ktoré prechádzali davom fanúšikov. Jeho plné pery vyslovovali každé jedno slovo z textu tak presvedčivo a zrozumiteľne, že som bola zarazená jeho uvoľneným výrazom. Mala som chuť ho bozkávať a nie stáť na koncerte. Myslela som si, že koncert si užijeme, pretože začiatok bol zábavný a po pravde tento spevák uchvátil moje srdce svojím hlasom, no zrazu to začalo byť viac ako osobné. Práve teraz som chcela byť v Amsterdame, na mojej rozšírenej parapete, sledovať ľudí ako sa premávajú po ulici, náhlia sa za niečím a ja z hrnčekom horúceho čaju ukrytá  pred ich zhonom by som si čítala úryvky zo starých zväzkov. Práve teraz som sa chcela utiahnuť do ústrania a možnože aj stratiť. Adhin si všimol poklesu mojej nálady. „Deje sa niečo?“ Opýtal sa ma vystrašene. „Nie, všetko je v poriadku.“ Zaklamala som a snažila sa o presvedčivý úsmev. „No, musím ti ale povedať, že klamanie ti ide čoraz horšie.“ Uznal Adhin. „Potrebujem ísť na toaletu.“ Vyhovorila som sa a Adhin prikývol. Rukou mávol na Kamerona a ten zase behom sekundy pribehol.  Adhin sa k nemu nahol a niečo mu šepkal. Kameron následne prikývol. „Môžeme ísť slečna?“ Opýtal sa ma Kameron a ja som na neho hľadela nechápajúc jeho otázku. „Chcela si ísť na toaletu.“ Objasnil mi Adhin. „Pravdaže.“ Prikývla som a preliezala kovové zábrany. Kameron mi pomohol  a vydali sme sa na cestu do útrob arény. Menšie skupinky kostymérov, maskérov, zvukárov či kameramanov, okolo nás pobehovalo a my sme pokračovali tmavou chodbou. Kameron šiel ako prvý a ja som ho nasledovala. „Tara?“ Počula som moje meno. Muselo sa mi to asi zdať. Ten hlas som poznala až pridobre na to aby to bola pravda. To budú tie návraty v mojej mysli do minulosti. Snažila som si vysvetliť. Po pravde som si to vnucovala. „Tara Palmer?“ Zase ma niekto, teda ten istý hlas za mojím chrbtom oslovil. Zastavila som a Kameron pokračoval chodbou. Pomaly som sa otočila a snažila sa z hlboka dýchať. „Marcus.“ Vyslovila som jeho meno. Predo mnou stál v celej svojej kráse. Marcus Antony Galager. Môj bývalí priateľ. Bol ale iný, jeho hlavu už viac nezdobili dlhé dredy. Mal na krátko vystrihané vlasy, do hladka oholenú bradu a jeho oči neboli viac začervenané a ani privreté. Bolo vidno jasne hnedé dúhovky. „Som rád, že ťa vidím. Ako sa máš?“ Opýtal sa ma s úsmevom. „Ja dobre.“ Sucho som odpovedala. Nemala som slov, jeho som tu naozaj nečakala. „Slečna.“ Ozval sa za mojím chrbtom Kameron. „To je v poriadku Kameron.“ Oznámila som mu. Myslím, že by bol schopný Marcusa okamžite spacifikovať. „Ty máš gorilu?“ Prekvapene sa ma opýtal Marcus. „Čo tu vlastne robíš?“ Opýtala som sa ho ignorujúc jeho poznámku. „Vieš keď sme sa rozišli, všetko sa mi začalo v hlave urovnávať.“ Začal zo svojím monológom Marcus. Toto som ale vážne počúvať nechcela. „Mala si pravdu vo všetkom.“ Pokračoval a ja som ho z nezáujmom počúvala. „A tak mi zavolal Henk potom Tony a nakoniec som zavolal Laile ktorá zavolala Amber. Vieš, tá čo má toho brata Marwina.“ Asi by to nemalo konca kraja keby som ho nezastavila. Kto tu má záujem počúvať o jeho telefonátoch. „Marcus čo tu robíš?“ Opýtala som sa tento krát prísnejším tónom. „Vystupujem s kapelou.“ Stručne odpovedal. Už pred tým ma mohol ušetriť jeho historkám. Počkať, s kapelou? „Ty hráš?“ Opýtala som sa prekvapene. Marcus bol úžasný bubeník no po nehode na lyžiach keď si zlomil zápästie, nechal všetko tak. Zosunul sa a ja som bola jediný človek ktorý ho neopustil. Teda až na náš rozchod. „Áno, je to úžasné znovu hrať.“ Nadšene povedal a tým ma prebudil z môjho rozmýšľania. „To je fajn.“ Snažila som sa mu úsmev opätovať. „Chcel by som sa ti poďakovať.“ Vyslovil váhavo. „Poďakovať?“ Opýtala som sa zarazená. „Za rozchod. Viem, že sa za to neďakuje ale vďaka tomu som si uvedomil ako skončím ak nezačnem znovu robiť to čo ma baví.“ Prerušil sa a hľadel na mňa. V jeho karamelových očiach prebehla neistota. Odkašľal si a z hlbokým nádychom pokračoval. „Nešli by sme po koncerte na Večeru?“ Opýtal sa ma. Potriasla som hlavou do strán a snažila sa spracovať, to že môj bývalý priateľ ma pozval na rande. „Prepáč ja nemôžem.“ Ospravedlnila som sa. „Už musím ísť.“ Rýchlo som sklopila zrak a utiekla ako zbabelec. Nechala som tam Marcusa stáť len tak. Kameron ma nasledoval a keby som ho nezastavila pred dámskymi toaletami, určite by na ne išiel so mnou. Zavrela som za sebou dvere a oprela sa ihneď o umývadlo. Pustila som studenú vodu ktorú som nechala stekať na moje zápästia. Snažila som sa ukľudniť. Nemyslieť na minulosť ktorá ma každým dňom dobieha a to len preto, že som sa s ňou nevyrovnala. Nebola som z tých ľudí ktorý sa zo zlými alebo bolestivými situáciami vyrovnávali. Ja som ich proste uzamkla do malej skrinky. Na miesto ktoré skrývalo bolesť ale nebolo v mojej prítomnosti. Uzatvárala som tam či rodinné tak aj bežné veci. Raz sa pamätám, že mi umrel škrečok ktorého som milovala. Pochovala som ho ale neplakala. Mala som štyri roky. Dokonca aj Anna plakala. Vtedy mi prvý krát povedala, že som bezcitná. Nebolo to naschvál boli sme deti. Ale ja som svoj smútok schovala do malej skrinky na kľúčik. Pozrela som sa do zrkadla, moja pokožka bola bledá. To pre to, že som pomaly otvárala zakázanú skrinku. Z hlboka som sa nadýchla a dlaňami si prešla po lícach a čele. Musela som sa schladiť. V takomto stave ma Adhin nesmie vidieť. Vypláchla som si ústa a usušila ruky. Z hlboka som dýchala a celou svojou vnútornou silou som sa snažila uzavrieť zakázanú skrinku. Počula som hlasné klopanie a tak som vyšla z toaliet. Kameron netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Keď ma uvidel jeho tvrdý výraz povolil. „Ste v poriadku Slečna?“ Opýtal sa ma milo. Jeho tón nasvedčoval starosť. Starosť o mňa. „Potrebujem iba niečo na pitie. Niečo sladké.“ Oznámila som mu. „Pravdaže tadiaľto.“ Ukázal na uzavretú miestnosť. Zamotala sa mi hlava, oprela som sa o stenu a snažila zaostriť pohľad. „Slečna.“ Vyslovil zo strachom Kameron. „Som v poriadku, počkám vás tu Kameron. Prosím prineste mi kolu.“ Poprosila som ho a zosunula sa na jednu z lavičiek ktorá bola pripevnená k stene. „Hneď som tu.“ Uistil ma a odbehol do vedľajšej miestnosti. Oprela som sa lakťami o kolená a podoprela si hlavu. Z hlboka som dýchala a snažila sa dostať zo seba všetok stres.