GoldEn CagE Of DarknEss

3.

Ak chceš daj si sprchu a môžeme pokračovať." Dodal do ticha a ja som zrazu znervóznela. V čom chcel pokračovať? V rozprávaní alebo v tej nezmyselnej dohode ktorú som podpísala jeho otcovi? Nervózne som prikývla a vstala zároveň s ním z gauča. „Tam je kúpeľňa." Ukázal na zatvorené biele dvere a ja som sa odobrala k nim. Otvorila som ich a obzrela sa na Adhina. Stál pri gauči a hľadel na mňa zvláštnym pohľadom. „Chcela by som napísať Anne, že som v poriadku." Oznámila som mu a Adhin prikývol. Vrátila som sa k mojej taške od notebooku a vytiahla mobil. Adhin zmizol za dvojkrídlovými dverami spálni a ja som šla do kúpeľni. Zamkla som za sebou dvere a oprela sa o umývadlo.
23:36
Ahoj Anna, som v poriadku. Uvidíme sa ráno. Tara

Napísala som jej krátku správu a mobil som zo zablokovaním položila na umývadlo. Poobzerala som sa okolo seba. Bledohnedé kachličky sa prelínali z bielymi. Uteráky vyskladané v poličke do pyramídy. Kozmetika položená na vrchu nízkej skrinky. Obrovské zrkadlo nad umývadlom osvetlené tromi žiarovkami. Vaňa. Obrovská vaňa obložená krémovými kachličkami. Uprostred nej boli trisky ktoré vháňali vzduch do kúpeľa. Toto bol luxus. Naozaj som mala chuť začať relaxovať ale nebola som tu pre oddych. Nakoniec som zvliekla zo seba šaty a spolu aj zo spodným prádlom, uložila na stoličku vedľa umývadla. Prešla som k vani a spustila sprchu. Vlažná voda sa menila na vrelú až kým sa nevytvorila para. Osprchovala som sa a mokré oddýchnuté telo som zabalila do bieleho, mäkučkého uteráka. Zotrela som rukou zahmlené zrkadlo a zahľadela som sa na môj odraz. Osušila som si telo a obliekla spodné prádlo. Prehodila som si cez seba béžový župan a rozpustila si vlasy. Jemné kučery mi spadali až do polovičky chrbta. Uterák som prehodila cez sušiak a vzala do ruky mobil. Blikal a tak som ho odomkla. Boli tam tri zmeškané hovory od Anny a jedna správa taktiež od nej. Otvorila som správu a začala čítať.
23:39
Tara, aj tak sa o teba bojím. Zavolaj mi keď budeš môcť. Anna

Prečítala som si jej správu no neriešila som ju. Vedela som že keby som jej zavolala, bol by to rozhovor minimálne na hodinu. Vypla som telefón a odomkla dvere. Otvorila som ich a vykročila bosými nohami v pred. V apartmáne nikto nebol. Kráčala som k sklenenému stolíku a položila naň telefón. Zaviazala som si mašľu okolo pása a pristúpila k dvojkrídlovým bielym dverám spálne. Spoza dverí sa ozývala tichá melódia vážnej hudby. Otvorila som pomaly dvere a uvidela Adhina ako sedí na posteli. Hneď ako ma uvidel, vstal a čakal čo urobím. Vošla som dnu a zavrela za sebou dvere. Stála som od neho asi tri metre iba v župane a spodnom prádle. Z údivom na mňa pozeral ale nevydal zo seba ani slovko. Porozhliadla som sa po spálni. Velikánska manželská posteľ uprostred izby, mala zlaté povlečenie ako aj malé vankúšiky zdobiace čelo postele. Na pravo bol šatník a malé kufre vyskladané do komínika ktoré predstavovali zásuvky. Kožené kreslo hneď vedľa malého stolíka a na ľavo boli okná od zeme až po strop. Za nimi bola terasa ktorá nebola až tak osvetlená. V izbe svietila iba vysoká lampa tlmeným svetlom a tak spálňa krémovej farby dostávala nádych luxusu. Podišla som bližšie k posteli a rukou pomaly prešla vyzdobený zlatý rám postele. Bolo to ako by som sa dotkla neba. Až som sa dostala na koniec k Adhinovy a moja ruka klesla zase k telu. „Si nádherná" Povedal šepky keď mi prechádzal pravou rukou cez vlasy. Trochu ma tým priviedol do rozpakov a tak som môj zrak sklopila k nohám. Asi si uvedomil že sa hanbím a tak svoju ruku stiahol späť. Nemôžem povedať že by mi jeho dotyk bol nepríjemný ale bola som nervózna. Dobre som si uvedomovala prečo som tu a že toto nie je žiadne stretnutie osudovej lásky ale iba obchod. Aj keď Adhin nemusí byť zlý muž. Stále som si ho nejako v tej mojej bláznivej hlave obraňovala. Sama neviem prečo. „Počúvaš Chopéna?" Opýtal sa ma a ja som zrazu odtrhla zrak z mojích nôh. Zahľadela som sa na Adhina. Stál pri skrinke za i-padom, tesne pri posteli. Otočil sa ku mne a čakal na odpoveď „Nepoznám síce skladby podľa názvov alebo skladateľov ale zvyknem si vypočuť vážnu hudbu." Odpovedala som potichu. Usmial sa a ukázal rukou na posteľ. Toto je tá najtrápnejšia chvíľa v mojom živote. Pomyslela som si a posadila sa na kraj postele. Pomaly som sa posunula asi na stred postele a oprela o vankúše. Adhin si ľahol ku mne a mlčal. Tak ako aj ja. Až to bolo naozaj trápne, prehovoril. „Pozerala si sa niekedy na hviezdy a rozmýšľala či je tvoj život fér?" Opýtal sa ma a hlasno si povzdychol. „Neuveríš ale robím to skoro každú noc." Odpovedala som a ako Adhin tak aj ja som pozerala do stropu spálne. „Vieš čo by som naozaj chcel?" Opýtal sa ma a pozrel na mňa. Keď som mu nazrela do jeho studničiek nádejí, teda jeho očí. Videla som tam malého chlapca ktorý chce žiť svoj sen. „Chcel by som, aby ma ľudia brali pre to aký som a nie preto že môj otec je bohatý a môže ich aj za malú urážku zničiť." Potiahol ľavý kútik do strany v ľútostivom geste a zase pozrel do stropu. „Vieš ľudia ma urážajú celý život a mnohým som na to nedala dôvod." Povedala som len tak do vetra. „Radšej by som počúval pravdu ako len pretvárky." Odpovedal. „Ľudia rýchlo odsudzujú, ohovárajú a aby nebolo málo podrážajú nohy." Ku koncu som sa ironicky zasmiala. „Ale aj tak by som chcel zažiť aspoň jeden deň normálneho človeka. Bez otca, bez viery, bez predsudkov." Povedal tak trochu zúfalým hlasom. Pripadal mi zraniteľný. Až príliš zraniteľný, zlomený a to má život v bavlnke. Čo by robil na mojom mieste si ani predstaviť neviem. „Čo by si chcela ty?" Opýtal sa a prelomil tok mojích myšlienok. „Ja? Ja sama neviem čo chcem." Pozrela som na neho a uvedomila som si, že keď niečo potrebujem, neznamená to že to aj chcem. Jeho pohľad bol intenzívny a črty jeho tváre boli čoraz bližšie ku mne. Teraz sa to má začať? Pýtala som sa samej seba. Nedokázala som uhnúť pohľadom a už vôbec sa pohnúť. Jeho tvár sa priblížila na pár milimetrov od mojej. Jeho dych som cítila na mojích perách. Položila som moju ľavú ruku na pravú časť jeho tváre. Jediné čo som ucítila bola kožená škraboška na Adhinovej tvári. Jeho ruka automaticky vyletela k môjmu zápästiu. Ako by chcel naznačiť, aby som sa nedotýkala. „Mal by som ti dať veci na spanie." Šepol oproti mojím perám a odsunul sa. Veci na spanie? My budeme spať? V hlave milión otázok ktoré som pretrieďovala pokiaľ sa Adhin nevrátil zo šatníka z bielym tričkom. „Idem do sprchy." Oznámil mi a podal tričko. Keď už bol vo dverách spálne zvolala som jeho meno. „Adhin." Adhin sa otočil a naše pohľady sa zase stretli. „Ďakujem" Vyslovila som. Po pár sekundách sa jeho kútiky ťahali do strán v jemnom úsmeve. Prikývol a zmizol za dvojkrýdlovými dverami spálne. Mohol to urobiť hneď no neurobil to. Nezobral si ma ako nejakú šľapku. Ako ženu bez sebaúcty. Rozprával sa so mnou ako z rovnocenným človekom. Niekedy som mala pocit, že mi snáď závidí moju „voľnosť". Postavila som sa z postele a zvliekla župan. Obliekla som si biele dlho rukávové tričko ktoré mi siahalo po stehná. Rukávy mi tiež boli trochu dlhé a tak som si ich podhla. Župan som prehodila cez kreslo a vrátila som sa k posteli. Ešte stále hrala melódia ktorú pustil Adhin. Bola upokojujúca a ja som sa do nej započúvala. Ľahla som si do postele a prikryla sa zlatým poťahom. Príjemný satén ma chladil na nohách a pohodlné nadýchané vankúše hriali môj chrbát. Možno keby som s ním spala nebolo by to také hrozné. Uvažovala som až sa otvorili dvere na spálni. Stál v nich Adhin. V čiernych pyžamových nohaviciach. Na tvári mal stále škrabošku ktorá zahaľovala pravú stanu tváre. Jeho vlasy boli mokré, padali mu do čela ale aj tak bol neodolateľný. Jemné strnisko dotváralo vážnosť jeho mužnosti. A jeho hruď? Božská vypracovaná mužná hruď ktorú zdobili obrovské jazvy na pravej strane. Boli vyblednuté ako aj tie na jeho ruke a ramene. Pozerala som na neho z takým údivom. Teraz som si zase opakovala že táto voľba určite nebola zlá. Tento muž za to stál. Pomaly sa približoval a na koniec si ľahol ku mne, pod zlatú saténovú prikrývku. Luskol prstami a svetlo v izbe sa vyplo. Hm, mať niečo také doma by sa zišlo. Aspoň by som nemusela chodiť zhasínať svetlo a nemusela by som ako vždy, zakopnúť o posteľ. Muselo by to mať síce princíp tlesknutia. Nakoľko moje lúskacie schopnosti, sú na bode mrazu. Pomyslela som si. „Nedá sa ti spať?" Opýtal sa ma pretože som stále sedela opretá o čelo postele zatiaľ čo on ležal spokojne na vankúši už pár minút. „V dohode bolo.." Prerušil ma. „Dohodu ignoruj." Povedal rázne a ja som to pochopila. On so mnou spať nebude. Nechce to a neurobí to. Z jednej strany ma to hnevalo. Bolo to ako odmietnutie. No z druhej strany som mu bola za to vďačná. Uchránil moju česť. „Ešte niečo ťa trápi?" Opýtal sa a unavene zívol. Predsa už bolo skoro pol druhej v noci. Niet čudu že bol unavený. „Ty si tú škrabošku nedávaš dolu?" Opýtala som sa potichu a on sa zasmial. „Pravdaže dávam." Uistil ma pomedzi smiech „Ale nie je to pekný pohľad a nechcem aby si mala zlé sny." Dodal a v izbe sa rozliehala iba tá slastná melódia piána. Otočila som sa k nemu ako by som si za tým stála, že naozaj stojím o to aby si ju zložil. „Ale ja ťa chcem vidieť bez toho." Pomaly som sa dotkla škrabošky a jeho ruka zase vyletela k môjmu zápästiu. „Myslím to vážne" Šepol prísne. „Aj ja." Oponovala som mu a pomaly stiahla škrabošku dolu. Nebolo tu toľko svetla aby som mohla vidieť každú chybu. Mesiac osvetľoval miestnosť a tak som zahliadla štyri jazvy. Boli vyblednuté ako aj tie na jeho tele. Nevyzeralo to hrozne. Nevystrašilo ma to. Škrabošku som položila na vankúš a jeho stisk na mojom zápästí oslabol ale ruku mi nepustil. Končekami prstov som mu jemne prešla po prvej jazve a Adhin privrel oči. Prešla som druhú, tretiu a aj štvrtú ktorú mal tesne pri uchu. Prvé tri sa tiahly cez líce a oko a tá posledná bola akoby slabšia a ďalej. Nechápala som kto, alebo čo, mu to spôsobilo. Mala som nutkanie mu dotykom ošetriť rany na srdci. Keď som prešla poslednú a moja ruka sa odsunula, jeho oči sa zase otvorili. „Nemusíš mi klamať. Je to otrasné." Povedal z vážnosťou v hlase. Ľahla som si bez slovka k nemu čo najbližšie a pritúlila sa do jeho vrelého náručia. Ležal na boku a hľadel na mňa pokiaľ som nezavŕtala svoju tvár do jeho hrude. Pustil mi zápästie a preložil cezo mňa ruku. Ucítila som to upokojujúce teplo. „Nemám ti prečo klamať." Šepla som do ticha a ucítila jeho dlaň na mojom chrbte. Prstami vytváral malé kolieska ktoré ma čoraz viac ťahali do ríše snov. V jeho horúcom náručí sa mi zaspávalo naozaj rýchlo. Ani som sa nenazdala a už som snívala tuho svoj sen. Všetko bolo ako má. Mala som skvelý pocit, až som sa prebrala na trhnutie. Šklbla som nohou a sen bol fuč. Pocítila som ako slnečné lúče zohrievajú spoza skla moju tvár. Prižmúrila som oči a snažila sa prispôsobiť svetlu. Až keď som rozklipkala oči, všimla som si, že som v posteli sama. Ani som necítila kedy Adhin vstal z postele. Obzrela som sa dookola. Miestnosť bola prázdna, ani človeka. Až teraz som si uvedomila že môj sen skončil. Vitaj v realite. Behalo mi hlavou. Vyšla som z postele a prešla až do obývačky. V apartmáne nebol. Dokonca som nepočula ani sprchu, takže ma tu určite nechal samú. Bez odkazu, bez vysvetlenia alebo len raňajok. Nahnevane som si pomyslela a v tom niekto zaklopal na dvere. „Hotelová služba" Ozvalo sa spoza dverí. V tom sa dvere otvorili. Cítila som sa trápne. Stála som pred poslíčkom, ktorý tlačil jedálenský vozík. Iba v Adhinovom tričku ktoré mi dal na spanie. Poslíčka to ale neprekvapilo. Žiarivo sa usmial. „Vaše raňajky madam." Posunul ku mne vozík a ja som nadvihla obočie. „Želáte si raňajkovať na terase alebo v apartmáne?" Opýtal sa ma. „Na terase" Ticho som pípla a od hanbi skoro prepadla pod zem. Ťahala som si tričko nadol pokiaľ sa nevydal na terasu. Šla som zatiaľ do kúpeľni. Moje tričko, nebola moja najväčšia hanba. Hneď ako som sa pozrela do zrkadla zhrozila som sa. Moje vlasy vytvárali obrovskú vlnu výbuchu. Ako by som prežila tú najvášnivejšiu noc. Prinajmenšom ju prehýrila na nejakej párty. Okamžite som siahla po prvej kefe ktorú som uvidela na poličke vedľa zrkadla. Rozčesala som si vlasy a splietla ich do jednoduchého vrkoča. Opláchla som si tvár a umyla zuby. Chladná voda na mojej tvári a v ústach chuť mentolu ma aspoň na chvíľku prebudili. Obliekla som si zelené šaty ktoré som mala stále zložené na stoličke v kúpeľni. Vrátila som sa k zrkadlu a kontrovala svoj výzor. Elegantné šaty hneď na ráno neboli pre mňa ale na výber som nemala. Na mojej tvári sa síce podpísala neskorá hodina v ktorú som šla spať ale nebolo to až také hrozné. Potom som si všimla v rohu zrkadla napísané čiernou fixkou.
„Nezabudni svoj úsmev."
Rozosmialo ma to. A to bol asi zámer človeka ktorý to tam napísal. Vyšla som z kúpeľni a namierila si to na terasu, odkiaľ sa už niesla vôňa čerstvého croasantu a kávy. Nebola som až tak mimo. Na stolíku na terase boli síce aj croasanty a aj káva, ale bolo tam toho omnoho viac. Boli tam vajíčka na všelijaké spôsoby, dokonca aj vafle a palacinky. Pečivo rôzneho druhu tak isto aj džemy. Tak, toto keby som zjedla, mala by som na mesiac pokoj. Zasmiala som sa a sadla za stôl. Naliala som si horúcu čiernu kávu bez cukru a vzala si croasant. Pomaly som jedla a dúfala že sa Adhin objaví. Celý čas som hľadela na panorámu mesta a privoniavala ku káve. Milovala som tú ráznu vôňu hlavne ak bola spojená z tak pekným výhľadom. Čomu som sa tiež čudavala, bolo počasie. Dnes bol naozaj celkom príjemný deň. Doraňajkovala som a oddychovala na terase, slnko sa opieralo o moju tvár a príjemne hrialo. Vychutnávala som si kávu a prihlúplo sa usmievala nad spomienkou včerajšej noci. Bolo už pol deviatej ale Adhina nikde. Sklamalo ma to. Myslela som si že sme sa včera celkom dobre porozprávali a bola som si istá že som ho nijak neurazila. Postavila som sa teda od stola a prechádzala spálňou do apartmánu. Zbalila som si notebook a sadla na gauč. Do ruky som vzala mobil a zapla ho. Zrazu začal bzučať ako posadnutý. Chodili mi správy o neprijatých hovoroch. Našlo sa tam pár správ aj od Anny. Len som ich preklikávala.

23:50- Tak čo sa deje? Anna
00:07- Nemôžem spať. Anna
00:28- Aspoň si zapni telefón. Anna
00:35- Keď budeš online zavolaj mi. Anna
01:40- Mám strach si okay? Anna
02:58- Len mi nehovor že to robíte celú noc. Anna
03:23- Vďaka zase som nespala. Ráno mi musíš všetko vyrozprávať. Anna
08:48-Počet zmeškaných hovorov počas vašej nedostupnosti od ANNA 84.

Ona naozaj nie je normálna. Čo si myslela, že si s ňou budem celú noc písať? Pretočila som očami a v tom som započula otváranie dverí. Z malej chodby sa ku mne presne mierenými krokmi priblížil Adhin. Okamžite som vstala. Mal na sebe bielu košeľu, bledé rifle a biele značkové tenisky. Látka jeho košeli odhaľovala na pár gombíkov jeho hruď. Jedna jazva s výstrihu ktorý bol taký uvoľnený, jednoduchý a chlapčenský. Vlasy mal upravené ako aj včera, jemné strnisko, prenikavý azúrový pohľad a škraboška. Zase ju má. Aj keď som mu priamo nepovedala že mi nevadia jeho jazvy, aj tak ju má na sebe. Ako by mu včera nestačili moje dotyky. Ale čo som si myslela. Bola som určite jedna z mnohých. V ruke držal strieborný kufrík. Bol zahľadený tak hlboko do mojích očí. Určite skúšal zistiť nad čím premýšľam. „Dobré ráno." Vyslovila som nakoniec ale on sa stále vážne tváril. „Ako komu." Povedal v skratke a položil na stolík predo mňa kufrík. Pozrela som naň a už tušila čo v ňom je. „Štyristotisíc ako si žiadala." Povedal ako by nahnevane a ja som k nemu stočila pohľad.