GoldEn CagE Of DarknEss

1.

„Anna nemôžeš tam ísť sama!" Karhavo som povedala mojej sesternici Anne, ktorá sa chystala urobiť ďalšiu chybu vo svojom už aj tak pokazenom živote. „Tara je mi to jedno, nemám na výber." Ani na mňa nepozrela a odišla do kúpeľni. Počula som padať vodu. Anna sa sprchovala a ja som s panikou bez duše behala z jednej izby do druhej. Snažila som sa vymyslieť niečo čo by jej pomohlo. Viem aká je Anna. Miluje život, zábavu ale za to sa platí. Je odo mňa staršia o päť rokov ale naozaj to tento krát prehnala. Ani ja nie som najzodpovednejší človek ale toto. Dúfala som že dvadsaťpäť ročná žena uvažuje racionálne. „Netvár sa tak zhrozene. Robia sa ti vrásky na čele" obdarila ma vtipnou poznámkou Anna a moja ruka automaticky letela k čelu. Ako by som si to chcela overiť. Vážne tam boli, tie vrásky tam boli kvôli nej. „Skús aspoň jeden mesiac robiť veci tak, aby mi nespôsobovali vrásky" Povedala som prísne pri zrkadle kde si už ona vyberala oblečenie. „To berieš až tak svoj život na ľahkú váhu?" opýtala som sa jej z prekríženými rukami na prsiach. Stála mi chrbtom a zrazu sa zapozerala na môj odraz v zrkadla. Hlasno si vzdychla a odhodila vešiak z oblečením „Pozri ja nemám na výber." Otočila sa ku mne a pristúpila „Si mladá, nepochopíš to." Pohladila ma po vlasoch a prešla okolo mňa. „Tak pozor mladá dáma!" Hlasno som povedal a napochodovala som si to za ňou do kuchyni. Nenávidela som na Anne jednu zásadnú vec. Vedela veci premlčať a na to som terz vôbec nemala náladu. „Prečo to teraz so mnou neriešiš ako pred tým?" vyletela som na ňu „Vieš že mi banka hrozí exekúciou? Mám tam dlhy, výška tiež niečo stojí a jedlo len tak nepadá zo stromu" nahnevane povedala „Tak sme to mohli riešiť tým spôsobom že si zoberiem úver." Povedala som naštvanejšie než by bolo treba. Myslela som to vážne, kvôli Anne by som si úver vzala. „Zober si druhý, potom tretí. Sama vieš že potom sa z toho nevymotáš! Toto by som ti neurobila. Ty nebudeš doplácať na moje chyby. Proste to dnes prežijem a ráno sa zbavím dlhov." Povedala ako by to bol len malý obchod medzi ňou a Džafirom. Kto vlastne ten Džafír je? Ani sama netuší ako sa všetko môže skomplikovať. Nič predsa nie je také jednoduché. Napila sa z minerálky ktorú držala v ruke a nedvihla plecia keď uvidela môj zhrozený výraz. „Anna prosím, nepotrebuješ tie peniaze." Poprosila som ju a kráčala za ňou do jej spálne. „Práve že ich potrebujem a viem že aj ty máš menšie dlhy, chceš vydať knihu, pomohlo by nám to obom a ešte by sme si mohli ísť aj na dovolenku." Z úsmevom povedala keď si krémovala nohy levanduľovým krémom. Sadla som si k nej na posteľ. „Pozri, si dospelá a je to tvoje rozhodnutie, no ja z nás dvoch mám asi triezvejšie myslenie. Samú ťa ísť nenechám. Buď pôjdeš so mnou alebo vôbec." Nadýchla som sa a čakala z prísnym výrazom v tvári. Anna bola ticho, len si ľahla na posteľ a hlasne vzdychla. „Koľko ti ponúkol?" Opýtala som sa bez toho aby som na ňu pozrela. „Päťdesiat tisíc." Odpovedala. Taká suma. Stačí jej taká suma aby predala svoje telo? V hlave my premávali myšlienky. Z jednej strany som ju odsudzovala, za to čo chcela spraviť ale z druhej strany som ju chápala. „Prečo nezavoláš tomu Taylorovy, či ako sa volal. Tomu z letiska." Mávala pred sebou rukami, keď mu hádala meno. Určite sa ma to opýtala schválne, aby zmenila tému. „Myslíš Theodor? Nie ďakujem. Jeden víkend do mesiaca som u teba a určite nemienim riešiť mužov." Odvrkla som z nechuťou. „Ešte stále si zatrpknutá?" Opýtala sa ma. „Nie, určite nie som zatrpknutá!" Obránila som sa. To že muži sú mi ukradnutý som nepokladala za prejav zatrpknutosti. „To že ti raz niekto zlomí srdce je normálne. Skús si užívať, sex nie je iba vo vzťahu." Snažila sa byť milá. „Ale mne nikto nezlomil srdce, rozchod nie je zlomenie srdca. Proste nepotrebujem ani sex a ani muža. Je na tom niečo divné?" Nadvihla som obočie keď sa Anna začala smiať. „Tara, to celé je divné. Vyznela si ako frigídna Feministka." Povedala počas smiechu. „Si hlúpa." Buchla som ju do ramena päsťou ale jej smiech to neprerušilo. „Nie som frigídna a nie som ani proti mužom." Dodala som. „Fajn, poď so mnou." Povedala vážnym tónom z ničoho nič. „Prosím?" Opýtala som sa jej pretože to nejako bolo vytrhnuté z kontextu. „Poď so mnou na tú večeru." Zopakovala. „Takže od toho neustúpiš ale zoberieš si diváka?" Povzdychla som si. Myslela som že ju mojou ponukou odradím ale ako vidím je pevne rozhodnutá. „Pozri Tara, nebude to večera vo dvojici. Je to ako konferencia." Prerušila sa. „Konferencia?" Opýtala som sa. „Hej, proste ti vravím že je to obchod. Ja podpíšem, urobím čo treba a peniaze mám ráno hneď na ruku." Vysvetlila mi. „Takže tebe nepríde čudné, že nejaký arab si sem príde užiť za päťdesiat litrov na noc?" Ďalšiu otázku som jej položila rovno po lopate. „On nie je hoci aký Arab, je bohatý. A keď hovorím bohatý nie sú to iba milióny ale miliardy. Je to lukratívne. Tara ak to nevezmem ja, tak iná. Ja tie peniaze potrebujem." Pozrela na mňa tým nevinným pohľadom ako malé, nevinné šteňa. No výborne. Práve som ju začala chápať. „Takže kto bude na tej večeri?" Opýtala som sa jej. „Džafír, jeho tlmočník, možno jeho manželka a nejaký priatelia." Vypúlila som na ňu neveriacky oči. „To je zvrhlé. Zaplatí si za sex a pri tom má manželku?" Pohoršovala som sa nad tým arabom ako nad diablom. „Má trinásť manželiek, myslím si že to zvrhlé nie je. Oni majú iné zmýšľanie." Zasmiala sa. „Ešte lepšie" dodala som ironicky. Naozaj nič proti mnohoženstvu. Tu to nie je zvykom ale podľa mňa tie manželstvá sú dohadované iba kvôli peniazom. Nemôže predsa ľúbiť trinásť žien. Bože trinásť! Čo ho k tomu viedlo? Teraz sa už asi ženiť nechce tak si prišiel užiť európskeho sexu? Je to každým pádom zvrhlé. Už sa správam ako stará zatrpknutá panna. Alebo som tak bloknutá že už nedoprajem ani druhým aby si užili? Prečo mi príde ako ponižovanie keď muž zaplatí žene za sex. Blúdila som v myšlienkach. „Modrá alebo zelená?" Vytrhla ma Anna z môjho uvažovania. Ukazovala na dvoje šaty. V jednej ruke držala vešiak z modrými, semišovými, krátkymi šatami a v druhej, teda pravej držala smaragdovo zelené, kašmírové šaty z voľnejším vrchom a obtiahnutou sukňou jemne pod kolená. Pozerala som na ňu nechápavo až mi to po chvíľke došlo. Mala na sebe oblečené čierne čaty z hlbokým výstrihom a dlhou úzkou sukňou. Tie šaty čo držala v rukách boli mierené na mňa. „To mám ísť elegantne?" Opýtala som sa po chvíle váhania a ticha. „Oh, nie Tara. My dve s tým arabom ktorý je miliardár pôjdeme do KFC a dáme si kuracie nugetky." Povedala ironicky a ja som prekrútila očami „Zelené." Šepla som. „Tak fajn." Hodila po mne vešiak z tmavo zelenými šatami. „Ale nie je zlá predstava ísť do KFC na večeru, veď tam robia tie najlepšie nugetky." Uťahovala som si z nej až som ju rozosmiala.
O pol hodinu:
„Ako to vyzerá z tou knihou?" Opýtala sa ma Anna keď som vyšla zo sprchy. „Ešte stále píšem." Povedala som v skratke a šúchala si uterákom dlhé, blonďavé vlasy. „Píšeš ju už pol roka. Koľko má strán?" Opýtala sa. „Asi okolo tristo." Zase som v skratke povedala. Nechcela som sa o mojej knihe baviť. Anna vedela len základ a tým je, že jednak píšem knihu a potom že sa nemá starať. „O čom vlastne je?" Opýtala sa a ja som na ňu zazrela. „Viem že sa nemám pýtať, no chcem vedieť do čoho vrazím peniaze." Z úsmevom sa obránila. „O nevere." Povedala som jedným slovom a ona sa rozosmiala. „To si mohla povedať že píšeš o mne." Nemôžem povedať že by nebol bestseller z jej životopisu, ale nie. Táto kniha o nej nebola. Bola hlbšieho zamerania ako len povrchný živočíšny sexuálny život na vysokej škole. „Máš už na to len hodinku kým príde po nás auto. Mala by si zrýchliť tempo." Napomenula ma. Anna si zapla žehličku a žehlila vlasy. Bola už oblečená, namaľovaná. Dolaďovala iba účes. Zato ja, no ja som bola na začiatku. Začala som sa líčiť. Nič extra aj tak tam budem len ako tichý pozorovateľ a poprípade Annin obhajca. Ľahký make up, púder, špirála a ceruzka. Nič s čím by som si robila problémy pri odličovaní keď sa po večeri vrátim sama do jej bytu. Vlasy mi pomaly schli a ja som ich nechala voľne rozpustené. Vytvárali sa mi jemné vlny ale to bolo to posledné čo som riešila. Mala som asi trištvrte hodinu času. Ostala som v mäkučkom čiernom Anninom župane a zapla notebook. Predtým keď som bola v sprche ma napadol ďalší námet na zápletku. Stávalo sa mi to vždy keď som bola sama a rozmýšľala nad mojou knihou. Písala som už od mojích pätnástich rokov, krátke príbehy. Niektoré boli uverejnené v školských novinách ale nikdy sa to nepohlo ďalej. Tento krát som túžila napísať bestseller. No kto by nechcel mať úspech v písaní. Moja kniha mi bola ako dieťa. Stále som na ňu myslela. Bola môj výtvor, bola jedinečná a verila som že by ju ľudia čítali. Položila som si notebook na stehná a oprela som sa pohodlne z vankúšom za chrbtom o čelo postele. Začala som písať. Naozaj som sa v tom vyžívala. Moja hlavná postava dostala zase všetkých na kolená. „Výborne. Zase ma nepočúvaš" povzdychla si Anna. Odtrhla som zrak od obrazovky z mojou zápletkou a venovala som jej nechápavý pohľad. Stála vo dverách v tých úžasných obtiahnutých šatách. Jej vlasy boli bledohnedé a priam ako na povel rovné. Bezchybný výrazný make up , broskyňový lesk na perách a vrásky na čele. Vrásky na čele vytváralo obočie ktoré ťahala na hor v urazenom geste. „Ja som ťa ale počúvala." Obránila som sa aj keď bolo viac než isté že som ju ignorovala. Keď píšem väčšinou okolie ignorujem pretože som až príliš zažratá do mojej hrdinky. „Tak prečo tu ešte ležíš v mojom župane keď za päť minút je dolu auto?" Opýtala sa ma a ja som vystrašene pozrela na monitor notebooku. V pravom rohu bol čas. Už naozaj bolo za päť minút pól siedmej a ja som zase bola tá, na ktorú sa čaká. Potrebovala by som aby sa zastavil čas, aspoň na pol hodinku aby som dopísala myšlienku v knihe a stihla sa obliecť. „Tak vstávaj lebo odídem bez teba." Varovala ma nahnevaným tónom Anna. „Vieš že bezo mňa nepôjdeš." Zamrmlala som a zavrela notebook. „To si myslíš iba ty." Povedala ironicky a odišla. Musela som si naozaj pohnúť. Mala som na to tak štyri minúty.
V aute:
„To si schopná urobiť len ty." Povedala nahnevane Anna. Nahnevala som ju tým že síce sme stihli presne na čas zísť dolu do auta ale vzala som si zo sebou notebook. Nemohla som to len tak zaklapnúť a nechať tak kvôli sexuálnej dohode mojej sesternici. „Si hrozná, tá kniha by počkala." Povedala a ja som sa na ňu otočila z nahnevaným pohľadom „Teraz sa neotáčaj!" Povedala prísne. Potiahla ma za vlasy pri tom ako mi zapletala vrkoč. Stihli sme síce prísť na čas k autu, ako som už spomínala ale moje vlasy ostali rozpustené aj keď suché. Anna neznášala keď som ich mala rozpustené a tak povediac strapaté. Ignorovala som jej jedovaté poznámky a nechala ju robiť jeden z účesov ktorý by zvládol snáď aj človek bez rúk. Písala som pokiaľ auto nezastalo. „Sme tu." Ozval sa vodič ktorý vystúpil a následne otvoril dvere na mojej strane. Povzdychla som si zaklapla notebook a vložila ho do tašky. Vyšla som z auta a potiahla sukňu nižšie. Tašku z notebookom som si prehodila cez plece a vyzerala som fakt divne. Vysoké čierne lodičky elegantné smaragdové šaty jemne pod kolená a notebooková taška. Kabelku som teda nemala najelegantnejšiu. Hneď po mne vystúpila Anna. Z bezchybným outfitom. Mala malú čiernu kabelku do ktorej napchala aj nemožné. Myslím že je čarodejnica. Jej kabelka vážila tak desať kilogramov no veľkosťou bola tak akurát do ruky. „A nie že si ten notebook rozvalíš na stôl počas večere. To by si ma naozaj naštvala." Dodala keď sme vchádzali do reštaurácií. Len som nad tým prekrútila očami. Nie som až tak hlúpa aby som to urobila. Zásady slušného správania mi dávať nemusí, tie som už absolvovala ako päť ročná. Nenávidím keď ma na niečo upozorňuje a vie že by som to neurobila. Teraz už len ostáva prejsť rovno ku stolu a nespadnúť na tých vražedných desať centimetrových opätkoch ktoré predlžujú moje nohy ako by siahali do neba. Mladý čašník nás bez oslovenia okamžite viedol do zadnej časti luxusnej reštaurácií. Vyzeralo to tu na prvý pohľad prepychovo. Nič čo by bolo lacné. Stavím sa že ešte aj servítky stoja viac ako moje šaty. Nebola som zvyknutá na taký gýčový luxus. Ja som žila ako normálny smrteľník. Teda poslednú dobu od kedy sa venujem iba písaniu, pretože ma vyhodili z práce, žijem až príliš skromne. Ale toto. Toto bol iba sen. Blížili sme sa ku stolu asi z ôsmimi ľuďmi. Ako prvého som si všimla za vrchom stola, staršieho muža zo sivou bradou, dioptrickými okuliarmi a na hlave mal typickú bielo červenú šatku uchytenú dvomi čiernymi prstencami okolo obvodu hlavy. Mal na sebe biele rúcho. Neviem ako to nazvať ale ak ste niekedy videli tie dokumentárne filmy z Turecka tak také podobné oblečenie na sebe mali. Tieto však boli rovnaké päť mužov bolo oblečených úplne rovnako. Bolo to vtipné. Teda aspoň pre mňa. Dve ženy po jeho pravici mali na sebe oblečené čierne habity dokonca aj cez hlavu šatky, jediné čo mali viditeľné boli oči. Všetko ostatné sa skrývalo pod čiernou, určite drahou látkou. Muž po jeho ľavici mal na sebe oblek a vyzeral že k nim vôbec nepatrí. Bol to modrooký chlapík z blond vlasmi. Vyzeralo to tak že sa rozprávajú všetci sa na niečom bavili. Hneď ako sme prišli k stolu, mladý blond krásavec sa postavil a podišiel k nám. „Dobrý večer. Slečna Colins ani ste nespomínali že prídete z doprovodom." Poznamenal. „Ale to určite nebude problém." Povedal z úsmevom a prikázal čašníkovi aby pridal stoličku. „Som Philip Sthox." Predstavil sa mi. „Tara Palmer." Podal mi ruku keď sme sa predstavili. „Toto je pán Džafir, jeho dve manželky, Fathimah, Deohat a toho sú jeho priatelia Kafmth, Sohmah , Thamar, Idohap a Tuphaf." Predstavil ich a jednotlivo ukazoval rukou. Všetci sedeli a nebolo na nich vidno že by pochytili trochu európskych spôsobov a podali mi ruku. Iba prikyvovali a ja tiež. Akurát prišiel čašník a priniesol mi stoličku. Ja aj Anna sme si sadli. Anna sedela pri Philipovy a ja som si sadla medzi ňu a Tuphafa. Vyzeral celkom neškodne. Mohol mať tak okolo štyridsať päť, jemné fúzy a bokombrady. Zavládlo ticho. Bolo to trochu trápne. Keď konečne prišla obsluha bola som naozaj rada že aspoň niekto niečo povedal. Philip objednal pitie aj jedlo. Ani sme nemali možnosť sami si vybrať. Že by ženy v tomto ich náboženstve nemohli rozhodovať ani o tom čo budú jesť? Mne sa zdá že keď som si pred pár mesiacmi čítala o islame tak tam bolo písané, že ženy a muži majú rovnaké práva. Možno to tam písané bolo ale ako som si všimla pri tomto stole viedli muži. Debatovali nahlas a Fathimah s Deohat len ticho sedeli ako mi dve s Annou. O pár minút prišiel čašník z nápojmi. Všetkým mužom rozdal poháre na stopkách z vínom len ženskému osadenstvu pri tomto stole dal poháre z minerálkou. Začudovane som sa pozrela na čašníka a potom na pohár. Snáď nebudeme piť minerálku. Ak tu mám z týmito arabskými zazobanými indivyduami sedieť tak určite nie za triezva. Pomyslela som si a drgla do Anny. Hneď sa ku mne naklonila aj som je mohla pošepkať. „To nemyslíš vážne. Minerálku?" Opýtala som sa zdesene a Anna sa naklonila k Philipovy aby mu niečo pošepkala. Za asi pár sekúnd sa ozval hlasný smiech keď sa naklonil k Džafirovi Philip. Nechápavo som zodvihla obočie a hľadela priamo na Džafíra. „Prepáčte Tara ale ich náboženstvo nedovoľuje piť ženám alkohol." Ozval sa Philip. „Tak mu preložte že, ja mu na to kašlem. Nie som jeho žena." Drzo som odpovedala z hnevom v hlase. Zodvihla som ruku a privolala čašníka. „Dvojitú whisky z ľadom" Objednala som a Anna na mňa pozrela ako by som práve niekoho zavraždila. Philip im niečo rozprával ich rečou a v tom sa ozval Sohmah. „Džaur" Vyslovil hlasno a mieril na mňa prstom. Otočila som sa na Philipa z otázkou v očiach prečo to vyslovil. „Označil ťa ako neveriacu v islam." Povedal potichu Philip. „Ja viem čo to znamená, ale prečo by mi mal islam zakazovať whisky?" Opýtala som sa. „Už mlč." Prikázala Anna a ja som len mykla plecami. Philip sa zase venoval Džafirovy a tak mi prišla táto večera väčší nezmysel ako predtým. Boli sme tu ako tichý pozorovatelia. Naozaj by som asi nemohla mať muža ktorý by mi prikazoval čo mam piť a jesť. Ani raz som nepočula že by jeho ženy vyslovili čo i len slovko nie to ešte nesúhlas. Naozaj otrokárstvo, pomyslela som si. Odpíjala som si z whisky a pozorovala ich. Anna behom dvadsiatich minút vypila tri minerálky a tiež ich trochu nervózne sledovala. „Tak čo? Kedy sa začne konferencia?" Opýtala som sa trochu nahlas tak aby to počul aj Philip. Všetci na mňa pozerali zhrozene. Vraj ako som si mohla dovoliť vysloviť niečo na hlas bez vyzvania muža. „Neprišli sme sem na priateľskú večeru." Podotkla som uprostred večere už pri druhom poháriku whisky. „Pán Džafir vás sem pozval a všetko platí, správajte sa slušne, inak žiadna dohoda nebude." Povedal trochu nahnevane Philip. Že by aj on bol zakomplexovaný ako naši milí arabský spolu sediaci? „Anna, smiem vám tak hovoriť?" opýtal sa milo Philip a Anna len prikývla a nervózne sa usmiala. „Pán Džafír si želá prejsť k dohode." Povedal a podával Anne papiere „Sú tam podrobnosti ako napríklad, že sa zaväzujete mlčanlivosťou, že suma ktorá je vám sľúbená za vašu službu ktorá bude trvať 12 hodín vám bude vyplatená ihneď. Maličkosti ako napríklad, že Pán Džafír sa zaväzuje tým že vyplatí všetky vaše výdavky počas pobytu a podobne." Dopovedal a Anna papiere rýchle prekontrolovala. „Čo suma?" Opýtala som sa. Bez ohľadu na pánske osadenstvo. „Päťdesiat tisíc." Odpovedal Philip. „Anna mne sa to zdá byť málo." Povedala som nahlas a pri stole zavládlo ticho. „Dohodli sme sa na tejto čiastke." Povedal vážne Philip. „Nie, Anna sa takto neponíži. Odkážte pánovi Džafirovy že je to veľmi málo. Anna nie je prostitútka. A ak chce pán miliardár šetriť tak nech si nájde štrnástu ženu." Dopovedala som a postavila sa. „Ideme Anna" Povedala som z vážnosťou v hlase. Vedela som že za môj odvážne prejav môže whisky ale bolo mi to jedno. „Tara." Prísne na mňa pozerala Anna no mňa to nezlomilo. „Ak sa chceš dať pretiahnuť, týmto starým nechutným arabom za päťdesiat litrov, nech sa páči ale potom za mnou nechoď, nepotrebujem peniaze za tvoj sexuálny výkon." Poriadne som sa rozohnila a treskla po stole. Hľadela som na Annu zlostným pohľadom keď v tom prišiel čašník k Pilipovy a niečo mu šepkal. Potom sa Philip zase nahol k Džafirovy a hatlal tou ich rečou. Džafír na mňa ukázal prstom a prekvapene pozrel. Na konci toho čo mu Philip hovoril sa Džafír iba obzrel a prikývol. Zase sa na mňa zahľadel a povedal nahlas moje meno. „Tara." Nepochopila som ho a tak som sa otočila k Philipovy „Posaďte sa prosím Tara. Pán Džafír má pre vás ponuku." Hlasno som sa nadýchla a posadila k Anne naspäť. V duchu som si hovorila všetky upokojujúce slová aké ma len napadli. Už som ani nemala chuť dojedať večeru. Nechápala som ako sa ostatný môžu ďalej pri takejto téme napchávať. Tvárili sa ako by k nám nepatrili, ako by naša téma bola nepodstatná. „Koľko by ste si predstavovali za tú službu?" Opýtal sa Philip. Pozrela som na Annu ale Philipov pohľad smeroval tvrdo na mňa. Ako by som bola Annin pasák. „No tak Anna, povedz si sumu a hlavne nebuď skromná. Pán miliardár si to môže dovoliť." Povedala som jej. Anna sa zamyslela ale Philip nás prerušil „Nie Anna ale vy Tara." Povedal z úsmevom. Hups. Niečo sa zmenilo? Ja mám mať sex za peniaze a nie Anna? „Ja?" opýtala som sa. „Ona?" Vyhŕklo z Anny. „Áno vy Tara, Džafír chce vás nie Annu. Začali ste vyjednávať. Vy chcete viac peňazí a Džafír zase vás." Povedal ako by sa nemalo nič tak dôležité stať. Ako prvá myšlienka mi behala v hlave, koľko si mám pýtať no druhá už normálnejšia ju prekrikovala. Mala by som to urobiť alebo nie? „Tara, pekne poďakujeme a odídeme. Toto ti nedovolím. Malo tu ísť o mňa nie o teba. Nemala som ťa zo sebou brať." Povedala ľútostivo Anna. Hlavou mi prebiehalo ako jej exekútor berie jej obrovskú, plazmovú televíziu, nábytok, dokonca aj jej zbierku topánok. „Tara, ak odmietnete, druhú šancu mať nebudete. Je milión žien ktoré aj za oveľa menšiu sumu ako požadovala Anna, urobia čo je v zmluve. Berte to ako lukratívnu ponuku. Pán Džafir vám dá koľko si budete pýtať. Len za 12 hodín. Mali by ste si to rýchlo premyslieť." Povedal Philip a mnou to len otriasalo. Mám sa stať šľapkou na dvanásť hodín za ešte ani nevyslovenú sumu. Výborné. Čo sa mi ešte môže stať? Vždy som snívala o tom že budem mať peniaze a nebudem sa musieť báť že nebudem môcť pomôcť rodine. Výborne! Anna zase si ma dostala do úzkych. „Ďakujeme ale budeme musieť odmietnuť. Tara má len dvadsať rokov. To je obrovský rozdiel." Povedala Anna. „V našej krajine je už dospelá takže prepáčte Anna. Myslím že Tara sa vie rozhodovať aj sama." Dopovedal Philip a spolu z Annou sa na mňa otočili. V rýchlosti som do seba hodila tretí pohár dvojitej whisky a pozrela sa na Džafíra. „Dvesto tisíc." Vyslovila som priškrteným hlasom ktorý ešte stále zvierala páľava po alkohole. Anna ktorá sedela vedľa mňa zhrozene zhíkla a priložila si ruku na ústa. „Tara to nemyslíš vážne." Povedala Anna ale ja som si ju nevšímala a hľadela do očí Džafírovy. Bolo vidno že premýšľa. Ten istý čašník prišiel k Philipovy a zase mu niečo pošepkal. Následne to Philip pošepkal Džafírovy a ten len prižmúril oči. Už ma nebaví táto ich hra na šepkanie. Džafír sa zase otočil za seba a prikývol. Prečo ten človek furt prikyvuje za svoj chrbát. Nešlo mi do hlavy. „Štyristo tisíc za dvadsaťštyri hodín." Vyslovil Philip. Dvadsaťštyri hodín? Tak to nie. Ale je to dvojnásobok. Pomyslela som si. „Iba ak by to boli dve noci po dvanásť hodín." Vyjednávala som. Snáď sa na neho nebudem musieť pozerať aj cez deň. „A prvú polovicu peňazí dostanem zajtra ráno." Dodala som tento krát už z oveľa väčšou gurážou v hlase. Niečo sa dohadovali a ten čašník behal okolo nich. Zase mali šepkací krúžok. „Tara zbláznila si sa? Vieš o čo tu ide?" Udivene pozrela na mňa Anna. „Robím to pre nás, tak drž hubu a usmievaj sa." Rýchlo som ju stopla v kázaní. Keď chcela ísť do toho ona, bola to lukratívna ponuka. No teraz som v tom namočená ja namiesto nej a zrazu má strach? Hnevala som sa na ňu. Na jej hlúpe nápady. Do čoho nás dostala. Ale zase bola nútená. Teda žiadna banka by jej neposkytla tak veľkú čiastku aby sa vyplatila z dlhov. Potom tu bola moja kniha a tiež moje dlhy. Ak toto spravím možno sa znenávidím ale pomôžem sebe aj jej. „Pán Džafír súhlasí. Za pár minút príde moja sekretárka z podkladmi." Usmial sa Philip ako nad dobre vykonanou prácou. V tú sekundu ako som podpisovala papiere mi zomklo žalúdok v kŕči. Je to tu, práve som si z podpisom potvrdila že som úplný blázon. Ale na rozmýšľanie bolo neskoro. Ja a aj Džafír sme sa podpísali. Ako tretia osoba bol podpis niekoho kto to podpísal už skôr. Nevedela som to prečítať. Povedzme si otvorene, to že som čítala o islame a o moslimoch mi nepomohlo v tom aby som sa naučila arabskú abecedu. Pre mňa to boli kliky háky ktoré sa čítali z prava do ľava. Papiere o dohode som podala Anne. Pre istotu aby som ich nestratila. Anna nado mnou krútila hlavou. „Ak ste dovečerali môžeme ísť." Povedal Philip. Zhlboka som sa nadýchla a postavila. Philip nezaostával a podal mi tašku z notebookom. „Tara, počkaj." Zakričala za mnou Anna a ja som zastala neďaleko od stola. Pribehla za mnou a tuho ma objala. „Hneď mi volaj ak sa ti niečo nebude zdať. Alebo ak si to rozmyslíš. Pamätaj si že to nemusíš robiť." Povedala kúsok od môjho ucha keď ma objímala. Odsunula som ju od seba a zahľadela sa jej do očí. „Anna, podpísala som to. Musím to dodržať. Budem v poriadku." Držala som ju za plecia a uisťovala. Mala o mňa naozaj strach.A po pravde netušila som čo so mnou bude. Nevedela som na isto že sa mi nič nestane ale vždy som sa riadila tým že ak sa niečo stane, tak sa to stať malo. „Môžeme?" Opýtal sa Philip „Áno." Odpovedala som a otočila sa Anne chrbtom. Kráčali sme ďalej a ani raz som sa neobzrela. Prišli sme až k výťahom. Stále bolo ticho. V jednom mi to vyhovovalo, už aj tak som sa cítila trápne ale v druhom mi to vadilo pretože som si to stále prehodnocovala. „Prečo Džarif nešiel s nami?" Opýtala som sa Philipa keď sme nastúpili do výťahu a on stlačil gombík z číslom 20. „Džarif je nepodstatný. Dnes sa budú asi dlho do noci z priateľmi baviť." Povedal úplne ľahostajne. A ja som zazrela na neho nechápavo. „Tak on si platí za 12 hodín a pri tom ani nebude v izbe?" Opýtala som sa a Philip sa rozosmial. „Povedala som niečo vtipné?" Položila som mu ďalšiu otázku. „Tých dvanásť 'pracovných' hodín." Slovo pracovných, povedal pomaly a rukami naznačoval úvodzovky. „Nebudete z Pánom Džafírom ale s Pánom Adhinom." Zasmial sa a ja som vyvalila oči. V tej istej chvíli sa ozval zvuk výťahu. Otvorili sa dvere na dvadsiatom poschodí a Philip vykročil na chodbu. Ja som tam len nemo stála ako skala. „Slečna Palmer?" Vyzýval ma Philip aby som vystúpila z výťahu. Potriasla som hlavou do strán a nasledovala ho. „Kto je Adhin?" Opýtala som sa ho pri dverách izby 2006. Zastavili sme pred tými dverami a Philip mi podával kartový kľúč. „Adhin je určite." Prerušil sa a na jeho tvári sa objavil úškrn. „Milý Pán." Dodal a kráčal späť k výťahom. „Džafír vám neplatí za státie na chodbe." Vykríkol na mňa zo smiechom keď vchádzal do výťhu.